Večer. Tma. Neosvetlené ulice, len kde-tu oranžový kužeľ bývalého systému verejného osvetlenia. Nad mestom sa vznáša hmlový a smogový opar. Preto hviezdy-malé rozmazané bodky na nebi žiaria len nejasne. Ako v nezaostrenom filme. Mesiac nevidno. Túto noc nevyjde na svoju púť po nočnej oblohe.
Z tmy vstúpi do kužeľu svetla muž. Svetlo sa na mladíkovi rozlieva od nôh k hlave. Farba jeho odevu nie je v prítmí rozoznateľná. Kráča pomali. Unavene. S hlavou sklonenou. Oči pozerajú z tieňa tváre na osvetlený asfalt pod nohami. Zrak je však rozostretý, zahľadený niekam do neznáma. Rozmýšľa. Dnes bol blbý deň. Oči si sotva zvykli na svetlo lampy a už sa opäť vnára do tmy. Teraz si zvykajú zas na tmu. Sprvu úplná tma alebo šeď, a potom pomalé rozoznávanie akýchsi kontúr prostredia v zornom uhle. Ale on si to nevšíma. Dnes bol blbý deň.
Pohádal sa s priateľom o jedno dievča. Nič sa nestalo, len sa páčila obom. To bolo čosi pred obedom. Potom sa až do večera skoro nerozprávali. Prehodili iba nejaké to slovo a zas ticho, ktoré „rušila“ jemná hudba v ,,pozadí". Keď už slnko zapadalo, šli si sadnúť do baru. Tupo pozerali na svoje vyprázdňujúce sa poháre. Keď to už vypadalo, že sa môžu uzmieriť - veď sú starí priatelia a pre nejakú ženskú sa predsa nerozvadia - prišla do baru ona. Samozrejme pohotovejší priateľ sa dal ihneď do roboty. Mohol sa len prizerať s otvorenou hubou. Nevydržal, pleskol peniaze na stôl a šiel domov. Cestou vychladol. Hádzal všetko na seba a svoju nemožnosť. Zrazu sa mu nechcelo domov. Tak sa túla po meste.
Zrazu nad ním zabliká lampa a zasvieti(Veď to sa stáva, keď sú staré). Normálne by si to ani nevšimol, ale jas toho svetla ho prebral ako facka. Oči mu žmúria, brániace sa prívalu svetla. Ohromený zastane. Svetelný kruh na zemi sa rýchlo posunie tak, aby on bol v jeho strede. Chytí ho panika. Čo to? Čo sa deje? Čo? Pozrie hore. Ustrnie v nemom úžase. Výkrik mu uviazne v hrdle …
Biely kužeľ svetla zmizne spolu s ním. Neznámy objekt sa nehlučne vznesie nad mesto a nepozorovaný bleskurýchlo odletí.
V ospalom meste nie je žiaden rozruch. Všetko je tak, akoby sa nič nestalo. Na ulici rovnaká tma. Biedne osvetlenie sa stále márne pokúša o nemožné. Hviezdy ,,žiaria" rovnako rozmazane. Akurát z diaľky sa tmou nesie lenivé zaštekanie psa a rachot prevráteného kontajnera.
***
Leží na lehátku alebo na nejakej mäkkej doske. Na dotyk je trochu mäkká a hladká, ako veľmi jemná látka. Je bezvládny. Ruky mu len tak voľne ležia na nosidlách. Asi mu dali nejaké drogy. Okolo neho sa mihajú tiene-postavy. Na jednu sa pokúsi zaostriť zrak. Nejde to, nemôže rozoznať ani či vôbec majú končatiny a hlavu. Oči nemôže poriadne otvoriť. Viečka mu neustále oťažievajú. A strašne je unavený. Zaspí. … Zobudí sa. Opäť zaspí ... a znovu sa zobudí. Netuší koľko mohol spať. Stále je pod práškami, alebo čímsi podobným. Neustále upadá do bezvedomia. Zdá sa mu, že je všade naokolo šero a hmla.
V stave, v akom je, sa dá len ťažko premýšľať. Myšlienky, ak nejaké má, sú strašne rozlietané. Rozpoznáva však lesklý, asi kovový predmet, blížiaci sa k jeho hlave. Mozog pudovo vydá príkaz telu, aby sa bránilo, uhlo sa, lebo podvedome cíti nebezpečenstvo. Telo však nereaguje, nedáva nijaké odozvy. Žiadna bolesť. Nič.
Zrazu akoby stlačili vypínač. Nastala tma a na nič už nemyslí. Spí, alebo je v kóme. (Spí? Bdie? Je v kóme? Nemyslí, nevníma. Je odpojený od vonkajšieho i vnútorného sveta, vlastného tela a myšlienok. Niečo podobné smrti? Srdce bije, orgány pracujú, všetko sa koná len automaticky, pre záchranu života. )
Na krk a hlavu mu stroje podávajú rôzne prístroje, na kontrolu mozgu, na snímanie jeho reakcií, na výživu a ďalšie zabezpečujú mozgu falošné informácie z okolia.
***
Zrazu sa v bezmyšlienkovom stave blysne hlavou inštrukcia ako záblesk na monitore počítača. Niečo ako: ,,Projekcia: č.015-23 - osamelosť." Ale on to neregistruje. Potom je opäť tma.(Načítavajú sa dáta a modeluje prostredie.)
Ale už o chvíľu, ako sa preberá, začína vnímať ,,okolie". Akoby sa vynáral z hustej hmly a objekty sa zostrujú. Zvuky, ktoré doliehajú z diaľky sa zosilňujú a približujú. Až sa hmla úplne rozpustí a pociťuje aj jemný letný vánok.
Je noc. V domoch je rozsvietené. Pouličné lampy bzučia do tmy ako obvykle. Kráča po chodníku ,,zalievaný" raz svetlom, raz tmou. Ide rovnako pomali ako predtým. Stále zahĺbený do svojich myšlienok. Dôjde po križovatku. Automaticky zastane na konci chodníka. Chvíľu postojí, potom si uvedomí, že chce prejsť cez cestu. Pozrie na ľavo I na pravo. Nijaké auto nejde! Tak prejde na druhý chodník. ,,Obvykle tu býva rušnejšie," pomyslí si. Pokračuje však ďalej a nevšíma si toho. Jediný kráča tichom mesta.
Ako-tak ide tmou, ocitne sa na námestí. Vždy počuť hlasy zabávajúcich sa, ľudia sú tu aj v dosť neskorých hodinách. Ale teraz nič, mŕtvo. Spozoruje to až v strede námestia. Rozhliada sa na všetky strany, ale nevidí ani živáčika. Ušami sa márne snaží začuť čosi ľudské, čo by naznačovalo život. … Nič, … , iba bzučanie lámp. Začína byť nervózny. Ide pozrieť domov čo sa deje. Či niečo nedávajú v televízii. Býva v paneláku. Odvezie sa výťahom na siedme poschodie. Zaklope na dvere. Nikto neotvára. Zabúcha silnejšie, ale ani tak nič. Tak si odomkne, našťastie si zobral kľúče. Ktovie kde šla matka. Zobuje sa. Ide do obývačky. Zapne telku. V nej je však namiesto programov tradičný boj mravcov - čierny proti bielym. Sem-tam sa mu zazdá, že je tam program aký má byť. Stále má zastretý mozog nejakými drogami, alebo čímsi podobným. Zas sa niekto baví so satelitom?!! Teda telka je nepoužiteľná. Pusti vežu a prepne na obľúbenú rádiostanicu. Z reproduktorov sa však na neho miesto hudby valí šum a hrčanie. Naštve sa. ,,Čo to má znamenať! DO RITI, čo je to dnes za deň! KÚRNIK! Všetci sa vyparia niekde do prdele, telka nejde, ani rádio! ČO JE TOTO ZA BORDEL! " Zodvihne sa z gauča. Obuje sa - ide von pohľadať kamoša. Veď boli predchvíľou spolu v bare.
Vyjde von na chodbu. Strasie ho od zimy. Odprisahal by, že práve bolo -10 stupňov. Potom je však opäť teplo ako v lete má byť. Zmätený týmto zážitkom prejde dobrú polovicu cesty so slabými bolesťami brucha. Postupne sa mozog oslobodzuje od uspávacích a útlmovacích látok. Zatočí sa mu hlava. Radšej si sadne na obrubník. ,,Kde som?" rozmýšľa, ,,kam to vlastne idem?" Poobzerá sa. Pretiera si oči. Spoznáva okolie. Stále je ako v mrákotách. Hrabne si rukami do vlasov, zavrie oči a čaká kým to prejde.(Telo nesprávne zareagovalo na podané lieky. Zmenili teda zloženie a podali mu nové, aby mozog spolupracoval s prístrojmi. Zároveň mu zahmlili posledné nepríjemné zážitky.) Onedlho sa mu uľaví. Spomenie si, že ide do baru za kamarátom. Ale dôvody cesty mu nejdú do hlavy. Nejaké čudné počasie. Čosi s telkou a rádiom. Ale prečo za kamošom? Cíti sa trochu blbo. Niečo som asi hulil, alebo sa nadýchal nejakých výparov. Veď mám aj riadne okno, že si nepamätám kedy a čo znamenajú tie ,,kraviny" s počasím. Ale onedlho to už vyprchalo.
Povzbudený a s lepšou náladou kráča ďalej k baru. Cestou nikoho nestretne. ,,Však už je neskoro večer," povie si. Obchody sú pozatvárané a pozhasínané. V domoch sa sem-tam svieti v okne. Ako v každý iný deň. ,,Normálny deň". Po chvíli dojde k baru. Cez sklá vidí, že je prázdny. Vletí dnu. Nevšíma si svoje drzé chovanie. Rýchlo prebehne všetky boxy, ale nikoho nenájde. ,,Toto je už fakt čudné, v tomto bare nikto nie je?!" Podíde k pultu, že sa spýta čašníčky, prečo tu nik není. Čašníčky však nikde. Nakloní sa cez pult a pozrie či náhodou niečo nerobí učupená za pultom. Nie! Sadne si na barovú stoličku. ,,To je čudné … to je čudné!" Očami blúdi po stenách a rozmýšľa. Zrazu ho napadne bláznivá myšlienka. Počkať, …veď tu nik nie je! … Rýchlo obehne pult a s úsmevom si naleje poldecák toho najdrahšieho, čo majú. Trošku ochutná a potom celý hrkne do seba. ,,Hmm, dobrý," pochvaľuje si. Tak hodí ešte dva, že nech si to vychutná. Potom pripitý sa poobzerá po bare. Taktiež vyzrie von. Nič. Šibalský sa usmeje a vráti sa za pult. Z police si povyberá tie najlepšie fľašky a hodí ich do tašky, ktorú našiel …
***
Ráno sa zobudí. Bolí ho hlava. Nič si nepamätá. Bordel okolo neho. ,,Fuj, to bol ale sen," pomyslí si. Ale z omylu ho vytrhne pohľad na špinavé šortkky a rozbité koleno. Spomenie si na nepríjemný pád, keď utekal z baru. Roztrhaná taška a rozbitá fľaša ho vtom len uistia. Porozhliada sa okolo seba. ,,Fú, to je spúšť, to sme ale museli vyvádzať!" V tom sa zhrozí: Veď som u nás doma v obývačke. A mama je doma! Nejde mu to do hlavy. Možno si dala tabletky na spanie. Narýchlo poupratuje, prázdne fľaše pohádže do koša. Poumýva lepkavý stôl …
Nemôže čosi nájsť. Zavolá na mamu. Neozýva sa, tak zájde do spálne. Tá je však prázdna. Posteľ pekne ustlatá. Až teraz zistí koľko je hodín, keď pozrie na mamin budík. Pól tretej. Ale je ticho ako o ôsmej ráno. To v ňom prebudí včerajšie pocity samoty a všetky pesimistické a paranoidné myšlienky. Chce si ich samozrejme okamžite overiť. Vybehne z bytu a nechá otvorené dvere. Zabúcha u suseda. Zabúcha niekoľkokrát. Nič. Započúva sa trochu. Susedia niesu hlučná cigánska rodina, ale rozhodne ticho býva u nich len zriedka. Päť detí je päť detí!
Ku vzrastajúcim zlým predtuchám sa pridali katastrofické scenáre ako z Hollywoodu. Zbehne o pár poschodí nižšie ku kamarátovi. Spomenie si aj na tu blbú príhodu s tým dievčaťom. Hodí to za hlavu. Búcha na dvere, ale nik neotvára. Vždy bol u nich niekto doma. V panike zabúcha na ďalšie. Nikto nič. Vybehne späť domov a cestou búcha všetkým, ale nikto neotvára, ani jeden sa neozýva, nijaké kroky, žiaden televízor nehučí.
Celý domýlený, nevediac čo si skôr myslieť, schmatne kľúče, obuje si šľapky a zbehne schodišťom dolu. Pri prekonávaní posledných schodov na prízemí sa mu zvrtne noha v šľapke. Prehupne sa cez zábradlie. Dopadne tvrdo na dlaždicovú podlahu. Leží hlavou pod schodmi a Je v bezvedomí.
***
(sníva sa mu) … ,,Haló" … ,,Už sa opäť preberáš … ," hovoria nejaké hlasy. Pomali rozospato otvára oči. Nespomína si kedy naposledy mu tak hučalo v hlave. Vidí rozmazané tiene nad sebou. Pomaly začína preciťovať. Zrazu pocíti prudkú bolesť na temene hlavy. Siahne rukou za bolesťou, ale buchne sa o niečo. Už trochu rozpoznáva obrysy. Nad ním sa skláňa dievča. Cez ,,závoj" jej vlasov prenikajú lúče svetla. Snaží sa zaostriť. ,,Je to pekné dievča," pomyslí si. Konečne vidí normálne. Môže si ju prezrieť lepšie. Čosi berie do rúk a utiera mu tým hlavu. Jak mu ten dotyk pôsobí dobre. Jemný, citlivý a trochu chladivý. Pozrie jej do tváre. Ostane v nemom úžase. Tak krásne dievča snáď ani nevidel. Jeho predstavu krásy ďaleko prevýšila. Zaliala ho vlna tepla. Príjemný pocit. Niečo mu hovorí a pozerá mu rovno do očí. Ach tie oči. Počúva ju, ale nerozoznáva slová. Nechá ich plynúť ako rieku. Vníma len jej sladký hlas. Jeho zafarbenie. Strach, úľavu, nežnosť, radosť, … Všetko mu splýva v jeden cit - lásku. Až skoro omdlie. Nakloní sa nad neho po niečo. Do očí mu udrie prudké svetlo. Ostrá bolesť. Rýchlo zavrie oči. Pomaly ich otvára, je tam veľa svetla. Zrazu ho čosi zatieni. Otvorí oči. Dievčaťa niet. Pozrie hore. Nejaký svalnatý chlapík do neho čosi hučí. Dievča nikde! Obzerá sa. Panikári. Ta kráska, kde je?! Chce sa posadiť, hľadať ju. Prudko sa pohne. Vtom ho chlapík chytí za golier a päsťou, tvrdou ako múr, mu vrazí do nosa. Omdlie …
***
Zobúdza sa večer. Chodbu osvetľuje len umelé osvetlenie. Bolí ho hlava. Chce si pretrieť oči. Dotkne sa nosa a skríkne bolesťou. Jemne si ohmatáva nos. Cíti zaschnutú krv. Opatrne sa posadí. Tak aby sa nebuchol o schody. Pozornejšie si prezerá okolie. Spoznáva, že je na chodbe u nich v paneláku. Tričko má u krku sfarbené krvou. Začínajú sa mu vybavovať spomienky, čo robil predvčerom, včera, dnes, … všetko sa mu v hlave premiešava. Prežíva tie momenty znova. Zrýchli sa mu dýchanie a tep. V hlave mu hučí, víria všetky myšlienky naraz. Bojuje s nimi, snaží sa ich zahnať ako spomienky na nočnú moru. Začne zhlboka dýchať a sústrediť sa len na jeden problém. S-o-m š-p-I-n-a-v-ý, m-u-s-í-m s-a u-m-y-ť … a načo, pred kým chceš vyzerať upravene, veď nikto tu nie je … a p-r-e-z-l-i-e-s-ť s-i t-r-i-č-k-o … s-o-m h-l-a-d-n-ý … aj tak scípneš ako ostatný, tak načo … p-o-t-o-m s-a t-e-d-a n-a-j-e-m … a načo si sprostý? …
Keď sa najedol a prezliekol, ide sa prejsť na čerstvý vzduch. Noc je príjemná po teplom dni. Pofukuje jemný teplý vánok. Rozmýšľa a tom, čo sa udialo a stále častejšie sa dostáva do kruhu. Opakuje myšlienky a prestávajú ho napadať nové. Premýšľa o živote a jeho zmysle. Není si už istý ničím. Len jedno vie, je úplne sám.
Takto zamyslený, zmätený a zničený sa sám túla tmou …
***
Nevnímateľný záblesk: ,,Projekcia: č.015-23 - kontakt."
Ako-tak kráčal, zablúdil späť do centra mesta. Je už na pokraji zbláznenia. Parkrát sa mu zazdalo, že vidí nejakých ľudí, ale keď došiel na to miesto, nikto tam už nebol. Iba samé ticho. Prenasledovali ho spomienky, nejaké hlasy. Sem-tam počul za sebou kroky, ale keď sa obzrel nikoho tam nebolo. Sám seba presvedčil, že sa zbláznil. Potrebuje už len lepší dôkaz, lepšie vidiny. Toto všetko mohlo byť z vyčerpania, dehydratácie.
Začuje kroky. Už zase. Približujú sa k nemu, ale on si to nevšíma. Myslí si, že je to len ďalší prelud.
Zrazu na neho niekto prehovorí. ,,Máš cigu?"
Preľakne sa. Uskočí bokom a prudko sa otočí k nemu. Otvorí ústa a vyvalí naňho oči. On rozpráva! On! Niekto! Dakto je predsa len na žive! Poteší sa, že už nie je sám. Tak sa ho opýta prvé, čo ho napadne, čo ho najviac zaujíma: ,,Kde sa tu berieš? Kde sú ostatný?"
On naňho nechápavo pozrie: ,,O čom to melieš? Máš tu cigu? Alebo nie?!"
Radosť sa z neho vytratí. Nahradí ju zúfalstvo. Vytváram si vlastný svet?!?! Som načisto blázon!! Ale pre istotu sa ho ešte spýta, či si nevšimol, že všetci zmizli.
Ten je už otrávený týmto rozhovorom, tak naňho vybafne: ,,Počuj, ak nemáš cigu, tak to povedz hneď, áno!"
To bol posledný klinec. Odstúpi od neho. Celý je bledý, spotený, je mu zrazu zima. Každú chvíľu sa môže zrútiť. Poplašene naň pozerá, po okolí … Nikto nikde, len oni dvaja! Odstúpi ešte o ďalší krok.
Ten prekvapene zazerá, čo to robí. ,,Hej!" skríkne, ,,Čo je s tebou? Si v poriadku?"
On si však zapcháva uši. Nie, nieee! Choď preč … vypadni! … si len môj prelud! … Hlava mu od bolesti ide prasknúť. Zalieva ho studený pot. Nech to prestane …nech to prestane …
,, aáá …" kričiac, sa rozbehne preč.
Záblesk: ,,Chyba!"
…
Záblesk: ,,Chyba!"
…
Záblesk.
…
Tma.
***
Preberie sa na tom istom mieste, kde ho zobrali. Na nič si nespomína. Svitá. Vstane zo zeme a v mokrých šatách sa vyberie domov. Nechápe, čo sa stalo. V hlave má medzi spomienkami zmätok a kopu neusporiada-ných obrazov, pocitov a myšlienok. Cestou stretne kamoša. Ten mu povie, nech sa nehnevá kvôli tomu dievčaťu, že to bola len blbá hus. A, že si dnes musia vyraziť … (Nebol doma dva dni.) …
Vilo Búr:
Poviedka je iba akousi sériou zábleskov (čo to je "nevnímateľný záblesk" -- rentgenové žiarenie?), preludov,
k tomu je primontovaný úvod a záver -- pri treťom prečítaní začínam tušiť, čo mala byť asi pointa:
niekoho uniesli mimozemšťania a vytvorili mu dve predstavy.
Na dobrú poviedku je toho strašne málo.
Miloš Ferko - Kuchajda:
Podobné ako predchádzajúci text (pozn. organizátora: Stanica Delta). Príliš sekané scény. Tento postup trocha pripomína avantgardnú techniku ,,montáže“ – avšak vzhľadom na absenciu myšlienkového podložia by som bol radšej za jednoduchý príbeh realistického typu (realizmom tu myslím spôsob zobrazenia sveta ako celistvého, spoznateľného a usporiadaného – ten svet môže byť vymyslený. Realistická metóda prevažuje napr. v dielach Clarka, Asimova či Tolkiena).. Normu realizmu môžeš narušiť až keď ju poznáš a vieš dať na papier.
Michal Sedlár - Blaster:
Blbý, vypadalo, huba, obvykle, pomali, nik není, scípneš - to sú len niektoré príklady slov, ktoré rušia čitateľa. Ich výskyt je ale naozaj hojný, dokonca tak, že vzniká riziko odmietnutia textu nezávisle od toho, aký kvalitný je jeho námet. Zamyslieť sa nad použitým slovníkom rovnako ako gramatikou by veru nezaškodilo. A dej? Tisíckrát zožutá téma, podaná naviac rozťahane a nezaujímavo. Príbeh rozprávaný zrejme z tej najhoršej strany.
VŠEOBECNÁ KRITIKA: Odhliadnuc od kvality námetov, všetky súťažné práce majú problémy so štylizáciou a gramatikou. V istých medziach je to, samozrejme, tolerovateľné, už aj vzhľadom k zameraniu súťaže na autorov-začiatočníkov, v niektorých prípadoch to už ale zachádza priďaleko. Porotca má pocit, že si text autor po sebe vôbec neprečítal a do súťaže poslal prvotvar. Tiež nezaškodí nechať poviedku "vychladnúť" a vrátiť sa k nej o niekoľko dní. Pomôže to nájsť a odstrániť množstvo chýb štylistického a občas aj logického charakteru. Dať prečíťať text aj niekomu inému tiež nie je na zahodenie, najlepšie ak ide o niekoho nestranného a sčítaného. A nebojte sa škrtať. Pomôže to dynamike, "hutnosti" textu aj jeho čitateľskej kvalite. Ak mi neveríte, spýtajte sa Saši Pavelkovej alebo Stephena Kinga :)
Tono Stiffel:
Tvoriť viac originálnejšie, menej pozerať filmy a TV, naučiť sa pravopis, spisovnú slovenčinu, prečítať to po sebe s odstupom a dať aj iným.
Rasťo Šarišský:
Vysvetlivky v zátvorkách do poviedky nepatria. Buď si to čitateľ domyslí z deja, alebo vytvor druhú dej. líniu z pohľadu emzákov.