„Hotovo,“ odvetil počítač po chvíli a zapol prístroj:
„Spravím ti kávu pred odchodom? A kedy príde Frank, mám aj jemu spraviť?“
„Dám si, aj Frank si isto dá, „odvetil z obývačky John zamyslený do balenia.
O chvíľu zapískal varič.
„Koľko lyžičiek cukru chceš, drahý?“ ozvalo sa opäť z kuchyne.
„Ako vždy-dve.“
„Aj s mliekom?“ zaznela hneď ďalšia otázka.
„Nie,“ odvetil John, ale vzápätí si to rozmyslel, „alebo áno, ale iba trochu.“ Chvíľu si prezeral veci, ktoré si zbalí. Rozmýšľal, na čo mohol zabudnúť. Keď už vyčerpal všetky možnosti, na aké si spomenul, prezerajúc veci ešte raz, spýtal sa manželky: „Povedz hocakú vec, ktorú by som mohol zabudnúť. Vieš, aby som niečo nezabudol ... ako zvyčajne. ... Potom už môžem nadávať koľko chcem.“
„Dobre. A čo napríklad, hmm ...“
No vtom zapípal videofón.
„Nechaj tak, ja to zdvihnem. To bude isto Frank,“ predbehol ju John. Postavil sa z gauča a predieral sa pomedzi udice, lanká, krabice od návnad a všakovakých iných vecí na rybačku. Ešte posledný úsek okolo stola. Prešiel popri červenej fotelke k javorovému stojanu. Naradostený zapol videofón: „Čau Frank. Poď k nám, ešte nie som zbalený. ... Dáš si aj kávu.“
No na druhej strane bol obraz stoličky a ozval sa cudzí hlas: „Dobrý deň. Pri videofóne John Heideker?“
„Prepáčte, myslel som, ...“ ospravedlňoval sa John, ale potom sa spamätal, „áno, pri videofóne John Heideker. A mohol by som vedieť kto volá?“
„Kód sinter,“ odpovedal muž pohotovo a pokračoval, „ ... príďte na veliteľstvo.“
„Kedy tam mám byť?“ spýtal sa Heideker.
„Asi za tri hodiny,“ odvetil neznámy.
„Aká je to úloha?“ spýtal sa John, ale odpoveď nedostal, neznámy „zložil“. Nahnevane vypol videofón.
„Musím byť za tri hodiny na veliteľstve.“
„A čo rybačka?“ ozvala sa skleslo Renáta.
John si nahnevane sadol do kresla napravo od skleneného stola. Vmysli nadával. -Keď už si myslím, že je všetko O.K., niečo sa stane a všetko sa dokazí!-
O chvíľu sa upokojil.
„Zavolám Frankovi,“ zdvihol sa , že pôjde k videofónu, no zrovna pred domom zaškrípali kolesá.
„To musí byť Frank. Veď už asi nikto nemá tie staré kraksne. “
„Áno, “ prisvedčil John, „idem mu to povedať.“
„Čo? “ zmätene sa spýtala Renáta.
„Veď to, že nejdeme na rybačku.“
Vtom sa ozval zvonček. Renáta šla otvoriť, ale John ju opäť predbehol: „Ja otvorím.“
„Dobre,“ neodporovala, „ja ti zatiaľ nachystám veci.“
***
-Kde toľko je? Musia byť doma. Skúsim zazvoniť ešte raz. Je pondelok? Je. Mal som ísť s Johnom? Mal. Je toto Johnov dom?- Pozrel na rám dverí. -Krížik, čo som vyryl tu je, tak je to on.- Vtom sa otvorili dvere.
„Ahoj Frank poď ďalej.“
„Čau, už si hotový?“ spýtal sa Frank roztržito.
„Nie. Zavri dvere.“
„Aha. Dobre, počkám, ....“
„Hmm ...,“ skočil mu John do reči, „ to nebude treba.“
„A - a - ako?“ spýtal sa nechápavo Frank.
John sucho preglgol, a potom povedal: „Nóó, vieš, mal som telefonát ...“
„No a ?“ skočil mu sprosto Frank do reči, „Čo má spoločné s našou rybačkou ?“
„Musím byť za tri hodiny v práci.“
„T - t - toto mi nemôžeš spraviť. Tak dlho som sa na to tešil.“
„Prepáč, ale asi ide o niečo dôležité.“
„A kedy nešlo o ... Nechajme to tak. Maj sa. Možno nabudúce.“ Frank naobliekaný na rybačku sa lenivo otočil a smutný vyšiel von. Ešte pred chvíľou bol natešený a nezaujímalo ho, čo si o ňom myslia iní, ale zrazu si pripadal trápne. Každý okolo idúci na neho pozeral ako na blázna. Nastúpil do auta. Rybárske potreby zlostne hodil dozadu. -„Prepáč “, „prepáč “. Toto ti nikdy nezabudnem.- Sadol za volant a otočil kľúčikom. Spod kapoty sa ozvalo tiché zunenie motora.
„A jazdi opatrne, “ povedal John.
-„A jazdi opatrne“, čo ešte nepovieš mamička!-
„Áno, áno ... “ odpovedal Frank s miernym hnevom.
Zaškrípali kolesá a automobil sa rýchlo vzďaľoval od Johna a Renáty, ktorá medzičasom zišla dolu. Voz spomalil ešte v ich dohľade a zahol za roh.
„Poď,“ povedal John. Chytil ju jednou rukou okolo ramien a vošli dnu. Zatvoril dvere a spýtal sa smutne: „Už mám pripravené oblečenie? “
„Áno,“ odvetila Renáta a dodala povzbudivo, „no ták, už sa netráp. Frank to prežije.“
„Viem, ale ...“ John chcel niečo povedať, no rozmyslel si to.
Renáta odišla do kuchyne všetko spratať a pripraviť si nejakú večeru.
John sa pozrel na veci rozložené v obývačke a vzdychol si. Pomyslel ako im mohlo byť dobre na rybačke. Ako si mohol oddýchnuť s dobrým priateľom. ...
Zahnal myšlienky a vykročil ku schodom. Boli obložené drevom a pokryté tmavočerveným kobercom. Vybehol svižným krokom na prvé poschodie. Na chodbe sa otočil vľavo, spravil pár krokov a otvoril prvé dvere. Vošiel do spálne.
Slabomodrú miestnosť s nádherným bielym zdobeným nábytkom zalievalo svetlo. Prenikalo sem cez veľké okno a príjemne zohrievalo izbu. Vládol tu pokoj.
Pozrel na posteľ. Cez prednú hranu boli prehodené veci pre neho. Čierne sako, biela košeľa, čierne nohavice a ponožky. Ľahol si na posteľ, aby si trochu vydýchol. Po chvíli pozrel na digitálny budík. Červené číslice ukazovali 17:10. -Do kelu. Na sprchu mám už len dvadsať minút.- Ťarbavo sa posadil a vyzliekol si zelené tričko, vojenské tepláky a ponožky. Ešte stále ho trápila tá vec s Frankom. Postavil sa a vyšiel z izby. Šiel do vedľajšej miestnosti. Vošiel do sprchy a pustil vodu. Zároveň zahrešil a vyzliekol si trenky.
Renáta medzitým začala upratovať neporiadok v obývačke.
***
„Dobrý deň, “ snažil sa povedať milo.
„Dobrý, “ odvrkla sekretárka, „ste objednaný? “ pokračovala. Pozrela na neho prísnym nedôverčivým okom.
„Mám sa tu hlásiť, “ odpovedal John neisto, až to vypadalo, že sa jej to pýta.
„Vaše meno? “ Vypustila zo seba obvyklú frázu a pozrela sa mu do očí.
Pre Johna bol ten nepriateľský pohľad nepríjemný. Už, už, že po nej neskočil, že čo si o ňom myslí. Ukľudnil sa a nahnevane odvetil: „Heideker.“
Staršia polotučná sekretárka s hnedo- šedými okuliarami pozrela do svojho notesu, posunúc si okuliare ďalej od očí. Prezerala ho ani čoby to bola dajaká tajná vec.
„Áno, Heideker John. Tu ste.“ Zrazu akoby ju vymenili. Milo sa usmiala a ohlásila nadriadenému príchod Johna.
„Nech vstúpi, “ ozvalo sa z čiernej škatuľky s malou obrazovkou.
John odišiel od sekretárky a vstúpil cez hnedé kožené dvere do miestnosti, v ktorej boli dvaja muži. Jeden nižší, tučnejší v tvári, s plešinkou mu šiel naproti. Jeho chôdza bola jemne knísavá. Druhý bol vyšší, ramenatý a tváril sa znechutene, asi aj jemu prerušili dovolenku. Viac nestihol zazrieť, lebo jeho zorný uhol vyplnil vedúci oddelenia, pod ktorým pracoval, hoci nie priamo.
„Vítam vás, “ povedal veselo McBowen a pokračoval, „toto je Martin Sklodowský. “ Ukázal rukou na muža po ľavici, ktorý k nemu pristúpil.
„John Heideker, “ predstavil sa John zdvorilo. Premeral si chlapíka. –Zase nejaký magor, s ktorým mám pracovať. No nech, možno aj on nechce.-
Martin podišiel k Johnovi a podal mu ruku. Keď si potriasli rukami, McBowen ich prerušil.
„Dosť bolo predstavovania. Zavolal som si vás dvoch, lebo máte najlepšie „skóre“ ,“ pousmial sa nad svojím prirovnaním a pokračoval, „a teraz k veci.“ Ukázal na monitor. „Toto je generál Heisner. Z armády bol vylúčený pred piatimi rokmi, “ z kufríka vytiahol notesy a dodal, „tu toto si preštudujte. “
„A čo také spravil? “ spýtal sa John za oboch, berúc spisy.
„Po prepustení mnoho vecí, ale toto je najväčšia, “ pustil záznam. Dej sa odohrával vo vesmíre. Nahrávka skončila a McBowen dodal: „Bol to štart novej vesmírnej lode, ale nie hocakej. Je to nová vojenská transportná loď. Je vybavená novou pohonnou technológiou a veľmi výkonným počítačom. Túto loď uniesol na jej prvej plavbe vďaka svojím starým kontaktom a rabuje naše stanice. Naše lode ju nezastavia, sú jednoducho pomalé. Toto je stanica delta na obežnej dráhe Venuše. Je to pravdepodobne jeden z jeho nasledujúcich cieľov. Pri niektorých ostatných staniciach sú už lode, alebo tam čoskoro dorazia. Je to výskumná stanica. V tomto čase je tam naša loď, ale vedci majú o dva týždne povinné voľno. A kým sa loď vráti z doprovodu, na stanici ostane len minimálna posádka. Nemôžeme byť predsa všade. Domnievame sa, že ak zaútočí na ňu, tak vtedy. Na stanici budete reportérmi a ostanete filmovať stanicu aj počas pracovného voľna. Kurz budete mať pozajtra. Mimochodom, všetko je v notesoch. Ešte skrátka:
Keď na stanicu zaútočí, skryjete sa a loď zneškodníte vírusom, ktorý vám dáme pred štartom vášho raketoplánu. Štartovať bude o šesť dní. Máte dosť času na to aby ste sa pripravili .... “
***
Sam si sadol za farebný ovládací pult ako vždy. Prebehol očami všetky monitory potrebné na výkon jeho práce. Všetko bolo ako obvykle. Sam bol pri tomto systéme zbytočný. Bol vlastne len poistka, keby zlyhal automat, riadiaci celú obranu a vojenský arzenál stanice. Monitory kontroloval každých desať minút. Ináč bol zbytočný a strašne sa nudil.
Na jednom krajnom monitore niečo zablikalo. Všimol si toho. –Konečne sa niečo deje,- pomyslel si v prvom rade. No vzápätí ho napadla nudnejšia myšlienka: -Isto to bude iba malá porucha, a ja sa budem zase nudiť.- Pustil sa kontrolovať všetko rad za radom. No čím viackrát mu počítač vyhlásil „všetko v poriadku“, tým mu to bolo záhadnejšie. Celú myseľ zapojil do nového problému. Ale počítač stále hlásil to monotónne „všetko v poriadku.“ Zmocňovala sa ho zlá predtucha a začalo mu byť akosi teplo. Nedalo mu to pokoj. Nemôže blikať len tak. Skontroloval aj monitory, no s jeho znalosťami nič nezistil. Všetko bolo v poriadku, a predsa niečo zablikalo. Zavolal technika, a keď vypadlo riadenie striel s ďalekým dostrelom, vyhlásil poplach. Systém sa začal rútiť. Sam sa snažil ručne nastaviť aspoň vizuálny obraz. Zbadal v diaľke pravidelný lesknúci sa predmet. Stačil ho zaostriť. Bola to ukradnutá vojenská loď. Viac nezistil. Obraz zmizol. Vtom ho to napadlo. –Sú v našom počítači. Musia poznať naše kódy!-
Loď sa blížila naozaj rýchlo, za dvadsať sekúnd sa dostala po obranné pole stanice. No keď sa malo zaktivizovať, nič sa nedialo, Loď potupovala ďalej a začala spomaľovať.
„Vyhoďte prístavište!“ skríkol kapitán.
„Nedá sa! ... Ovládajú počítač,“ odvetil vojak v panike.
„Nech si každý vezme zbrane,“ povedal kapitán bojovne na povzbudenie, „zhromaždia sa po štyroch v každej prístupovej ceste do riadiaceho strediska,“ dodal. Mal z toho zvláštny pocit, mal strach a sužovali ho obavy o vlastný život.
„Nie! Pozabíjajú nás všetkých,“ skríkol zástupca a rozrušene pokračoval, „keď sa vzdáme, možno nás nechajú žiť, možno ...“ Vstal zo stoličky a vystrašenými očami pozrel na každého v miestnosti.
„Pozabíjajú nás,“ prerušil ho kapitán kľudným hlasom, „či sa budeme brániť, alebo nie.“ Sklopil zrak na podlahu. „Vláda nebude vyjednávať s teroristami.“
„Pane!“ zvolal ktosi, „niekto sa snaží nám poslať správu, ale my ju nemôžeme zachytiť.“ Pozrel na kapitána a dodal: „Blokujú nás. “ –Teda, ani my nemôžeme vysielať.-
„Dobre. Počuli ste rozkaz!“ spamätal sa Sam a prvý šiel k zbraniam. Vďaka autorite kapitána, nikoho nenapadlo pokúšať sa újsť. Zástupca si sadol späť na stoličku a pozeral sa do neznáma so slzami v očiach.
V ďalších chvíľach nastal zhon v sklade zbraní. Každý bral koľko mohol.
John sa chcel zapojiť, ale Martin mu pripomenul, že majú misiu. Schovali sa v šachte neďaleko riadiaceho centra.
Teroristi sa vylodili, to bolo neodvratné. Rozdelili sa na päť skupín. Štyri mali obsadiť únikové hangáre a postupovať do vnútra. Piata ostala strážiť loď.
„Pohyb, pohyb, pohyb! Zabite každého koho stretnete. “ –Isto budú klásť odpor. Na vládu sa predsa spoliehať nebudú.-
Teroristi sa rozbehli ako myši v bludisku. Boli v presile.
Ochranka sa zhromaždila v centre a v dvoch miestach. Boli to dve zúžené chodby, ktorými mohli teroristi najrýchlejšie dôjsť k riadiacemu centru. Dvaja si kľakli a dvaja sa postavili za nich, nabili zbrane a čakali, kým prídu.
Počuli dupot nôh po plastom pokrytej podlahe. Keď dupot zosilnel, začali sa potiť. Museli si utrieť ruky o seba, lebo by im zbrane iste vykĺzli z rúk. Dupoty boli už celkom blízko, keď z ničoho-nič stíchli. –A čo teraz? Čo robiť v tomto prípade?- Zúfalo rozmýšľal azda každý. Ale rozmýšľať dlho nemuseli, vo vzduchu sa zablysol kovový valček, ktorý sa odrazil od steny a dopadol pred nich. Všetci pomysleli na to isté: -Je to slzný plyn.- Z valčeka sa začal valiť dym.
Vtom spoza rohu vybehli nepriatelia s maskami a strieľali do všetkého, čo sa pohlo.
***
Keď valček dopadol a zasyčal plyn, odskočili od neho, ako by to bola bomba. Za dymovou clonou sa mihli tiene. Následne prebleskli okolo nich žlté až bezfarebné lúče. Niektorí sa hodili na zem a niektorý sa opreli o stenu. Tiene sa približovali s bojovým vreskom a vypadali ako netvory. Vypálili, no tiene sa pohybovali ďalej, tak vypálili celý zásobník. Mieriť sa nedalo, štípali ich oči. A tak strieľali, kde sa dalo.
„Kto si?“ spýtal sa Lukáš so strachom a otočil zbraň na osobu, čo do neho vrazila zozadu. Srdce mu bilo divoko, div že mu nevyskočilo z pŕs.
„To som ja, Tomáš. Mali by sme ... “ nedopovedal a vykríkol od bolesti. Zošuchol sa na podlahu a následne zmĺkol. Navždy.
Nepodarilo sa im ich ani pozastaviť-prelomili obranu.
„Zavrite dvere!“ kričal kapitán.
Výsadku to však nevadilo. Strieľali do vnútra koľko sa len dalo. Aj sa oplatilo, trafili kapitána.
„Kapitán!“ skríkol zástupca, ale neskoro. Dvere sa zavreli. Podišiel k nemu a hneď zistil, že je mŕtvy. „Kapitán je mŕtvy,“ oznámil ostatným. V hlave mu nastal ešte väčší zmätok, ktorý sa stupňoval. –Čo budeme robiť? Je po nás. Nie, nie je. Budeme bojovať. Ale ako?- Posmelil sa a povedal: „Preberám velenie. Nedáme sa!“ Začali stavať barikádu z toho mála stoličiek a nábytku.
Ale o chvíľu.
„Pane, prepaľujú dvere autogénom,“ povedal Sam.
„K dverám pre zbrane štyria! Štyria po bokoch! Zvyšok pripravte sa!“ –Do pekla aj s rozkazmi.- „Poručík dá sa dostať k záchranným modulom?“
„Nie pane,“ odpovedal Sam, „zaznamenal som pohyb aj v chodbách 24AB, 30AD a už aj 5DE.“ –Keby sme šli hneď, keby. No, ale aj tak by sme im akurát padli do náručia.- Až teraz mu to došlo, čo ich čaká. –Doteraz sme mali aku-takú šancu. Ale teraz? Nepriateľov je veľa.- Už-už, že nespanikáril.
Zástupca si povzdychol: „Pripravte sa na posledné.“ –Prepáč Klaudia, polepšil by som sa. Spomínaj na mňa v dobrom a Jozefovi o mne povedz.- Povedal si ešte pár slov pre seba a vrátil sa myšlienkami späť do reality. Otočil sa k dverám.
Boli už skoro prepálené. Vyrazili dvere na teroristov. Spustila sa paľba. Hneď dvoch pri dverách zabili. Výsadok opätoval streľbu a približoval sa k centru. Niečo hodili do vnútra.
„Je to dymovnica,“ vykríkol niekto a načiahol sa po maske. Ale nestihol, predbehol ho laserový lúč. –Kurník, zase mám smolu.- Ostatný sa dusili a vybiehali von.
„Nieé, ...“ kričal nový kapitán Delty. Ľahol si na zem a plazil sa k opačným dverám. Zrazu sa otvorili. –Čo?!-
Niekto sa o neho potkol a zahrešil. Bol to tlmený hlas ako cez sklo. Nie!! Mal masku! Zástupca sa odplazil na bok, aby si ho nevšimli. Už sa mu aj lepšie dýchalo-otvorením dverí vanul k nemu čerstvý vzduch. O chvíľu už nikto nevstupoval, ale výkriky neutíchali, Vyšiel opatrne von, tak aby ho nikto nezačul. Ani si neuvedomil, kedy ho trafili, ale bol ranený. Začul kroky. Sťažka otvoril dvere do najbližšej miestnosti a tackavo do nej vošiel. Dvere sa za ním potichu zavreli. Bolesť v hlave sa mu zväčšovala, až sa mu zatmelo pred očami a nič nevnímal. Stratil rovnováhu. Padol na podlahu.
Akonáhle členovia bezpečnosti vybehli z centra, zastrelili ich. Nakoniec sa teroristi dostali do riadiaceho centra.
„Za kedy sa to vyparí?“ spýtal sa Heisner informatívne.
„Filter to zneškodní asi tak za päť minút,“ odvetil pohotovo Rod.
„Nemáme až zas tak veľa času, na blízku už asi budú útočné lode. Zatiaľ nakladajte. ... Štyria to tu budú strážiť, keby niekto prežil.“ –Hádam by sa nepokúsili upozorniť na seba. Ale čo ak ...-
Medzitým dva moduly opustili stanicu a zamierili k Zemi.
***
Čosi sa šuchlo vo vedľajšej tmavej šachte. Spoza prúžkov svetla bolo vidieť zle. Ale napriek tomu sa dali rozlíšiť dve postavy pod nimi. V maskáčoch oblečený a po zuby ozbrojený mohli byť len votrelci. Dýchali sťažka. Sem-tam sa im zahmlili sklíčka na maskách.
„Čo spravíme? “
„Počkáme na vhodnú chvíľu, až to filter zneškodní,“ zašeptal Martin.
Zakrátko filter zničil plyn, ktorý sa stal osudným pre hŕstku odvážnych ľudí.
„No konečne!“ prehovoril John po čase, „ja si vezmem toho napravo.“ Strhol si masku.
„Počkaj! Kde sú zvyšný dvaja?“ chytil Johna za plece.
„Odišli na druhý koniec. Poďme kým máme šancu!“ nervózne odpovedal John. Potichu a opatrne vybral kryt z drážok. Napriahol sa a hodil ho do postavy naľavo. Terorista padol pod tupým úderom na zem. John sa hodil na jeho spoločníka, ktorý od prekvapenia len vypleštil oči. Po nemotornom dopade sa protivník nepohol. Bol v bezvedomí. Martin zoskočil zo šachty a vzal povaľujúcu sa pušku. Následovne ňou udrel spamätávajúceho sa protivníka, ktorý sa pokúšal sa o útok. Úder pažbou zločinca hodil o stenu. Padol na zem a viac sa nepohol. John si popravil biele tričko a ošúchal čierne nohavice. Pozrel do riadiaceho centra.
„Tak, to sú dvaja, ešte tí druhý dvaja, “ povedal Martin polohlasne.
Vtom spoza rohu vyšli dve osoby. Teroristi ich zbadali a namierili na nich.
„Martin, pozor!“ skríkol John a pritisol sa k stene.
Martin sa pohotovo uhol napravo. Spravil kotrmelec krížom cez barikádu a zároveň vytiahol zbraň. John zrovna nabíjal svoju pištoľ, keď Martin už vystrelil na prvého. Ten zastonal a svalstvo mu ochablo. Nekontrolovane sa zvalil na zem. Bolo isté, že je mŕtvy. Veď kto by prežil priamy zásah do srdca pulznou zbraňou. Druhý sa skryl za stĺp. Martin sa rýchlo ukryl za ovládací pult. Nemohol nič robiť, ak by sa o niečo pokúsil, isto by ho zastrelil. Len čo sa trochu vystrčil, zaznel výstrel.
„Zastrel ho, lebo zavolá ostatných!“ zakričal Martin na Johna.
„Veď dobre,“ odvetil John. Priblížil sa ako mohol. Skočil a spravil kotúľ. Tým sa dostal za stĺp, ktorý bol úkrytom pre vyvrheľa.
Práve vyťahoval vysielačku, keď zacítil ostrú bolesť v chrbte. Zapol vysielačku. Pozrel na ňu, ale videl už len rozmazaný čierny kváder. Niečo zašeptal a padla mu z rúk. Martin vyskočil spoza pultu a vystrelil. Zabijak dostal druhý zásah. Všetko mu pred očami tmavlo, až nebolo nič vidieť. Stratil rovnováhu. Na zem padla už len jeho mŕtvola. John si vydýchol, dvíhajúc zo zeme vysielačku. Prišiel k nemu Martin.
„Stihol podať správu?“ spýtal sa Martin ustráchane.
„Nie. Nestihol otvoriť kanál,“ odpovedal pokojne John.
„Tak do roboty,“ prešiel Martin na inú tému, „daj mi tú „žuvačku“ s vírom.“
John siahol do pláteného ruksaku. Na dne ho roztrhol a vybral malé tenké puzdro, ktoré malo chrániť nosič pred nájdením scanermi. Podal ho Martinovi, pristupujúc s nim k riadiacemu pultu.
„Do ...“ zahrešil John, „tí neokrôchanci ho rozstrieľali.“ Vytiahol kus plechu a pozrel sa na roztrhané káble. „Výborne!“ poznamenal ironicky, „posádka nám to tiež neuľahčila.“ Otočil sa k Martinovi: „Rozrezali káble.“
„Rýchlo k inému stredisku, kde by sme to mohli nahrať. “
„Možno by to šlo cez niektoré osobné počítače. Hmm, ... napríklad cez kapitánov. Ten musí mať prístup.“
„Hneď vedľa je jeho pracovňa.“
Prešli pätnásť metrov a vošli do miestnosti naľavo. Keď otvorili dvere univerzálnou kartou, zbadali na zemi nadporučíka v roztrhanej modrej uniforme. John nelenil a podišiel k nemu. Pozrel na Martina: „Ja so pokúsim oňho postarať a ty im to zatiaľ naservíruj.“
Martin podišiel k stolu kapitána. Prešiel na druhú stranu umelohmotnej dosky. Sadol si na čiernu koženú stoličku, ktorá bola pohodlne tvarovaná- presne na svoj účel. Pustil počítač. Za chvíľu sa načítal systém. Pripojil sa na hlavný server stanice a vložil nosič do mechaniky. Otvoril niekoľko zložiek a pripravil sa na prehrávanie vírusu. Otvoril systémovú zložku lode a začal prehrávať do nej vírus. Program si vyžiadal heslo a Martin ho nadiktoval bez zaváhania.
John medzitým vytiahol príručnú lekárničku, z ktorej zobral sterilnú gázu a peroxid. Čistil mu popálené a oparené miesta. Roztrhal mu košeľu a zbadal rozsiahlejšiu popáleninu na pravej strane jeho tela. Vtedy sa zástupca prebral a otvoril oči. Bolo to ako ... ako vtedy ...
Počul výkriky a hučanie strojov. Všetko sa mu zdalo, bolo rozmazané, ale čím ďalej si spomínal, tým sa všetko vyjasňovalo a obrysy sa zostrovali. –Velí špeciálnemu komandu. Všade sa ozývajú výkriky, bojové pokriky. Počuje streľbu zbraní, ktorých hluk prerýva škrípanie vozidiel. Preletí letka stíhačiek a vesmírnych lodí ich spojencov. V diaľke sa blýska slabá laserová paľba. Obloha je červená.
Pozrie sa hore, uvidí nejaké lietadlo. Zamerá ho elektronickým ďalekohľadom na pravom oku. Myslí si, že je to bombardér, ale keď je práve nad nimi, zbadá najnovšie radarové a zameriavacie vybavenie. Zavelí vojakom, aby sa čo najrýchlejšie ukryli za skaly. Len čo to dopovie, zaútočia stíhači. Nastane chaos. Všade naokolo počuť výbuchy zhodených bômb. Po niekoľkých minútach všetko stíchne. Poobzerá sa po priateľoch, ale vidí len mŕtvoly a ich časti. Sám má ranenú nohu-nemôže dobre chodiť. V hlave má úlomok bomby. Našťastie je úplne malinký. Krv z ranky sa mu kopí. Tvorí kvapôčky, ktoré sa mu napokon rozlievajú po suchej zaprášenej tvári. Myslí si, že je to pot. Utrie si líce rukou. Na nej zbadá krvavú šmuhu. Prstom si nájde ranku. Priloží si na ňu kúsok obväzu, ktorý pridŕža rukou.
Začuje kdesi v diaľke mohutnú reťaz výbuchov. Otočí sa tým smerom a zaostrí ďalekohľad. Vidí ako sa obrovská šedá vesmírna stanica rúti strmhlav dole. Počas letu do nej a okolitých lodí strieľajú vesmírne stíhačky. O chvíľu zmenia kurz. Stanica vzadu horí a za pár sekúnd vybuchne muničný sklad. Oslepí ho ostré svetlo. Strhne si ďalekohľad z oka. Ten padne na zem a zaborí sa do piesku. Za chvíľu vidí z najväčšej stanice len horiace úlomky. Nakoniec po nej ostane len červený pásik, ktorý sa po čase rozplynie.
Z tejto scenérie ho vytrhne zastonanie. Otočí sa vpravo. Nabije zbraň a pomaly sa pohne smerom k stonaniu. Trochu sa tacká. Veľa krokov ani nespraví a za skalou zbadá člena svojho oddielu. Je to strašný pohľad. Nemá pravú nohu a na tej istej strane je celý obhorený. Vystiera k nemu ruku, ktorej časti sú len obhorené mäso a kosť. ...-
John sa prudko zaklonil a odskočil, akoby sa niečo odporné a zohavené približovalo k nemu. Vtom rozpoznal nadporučíkovu ruku. Chcel Johna chytiť za rameno a niečo mu povedať. John sa k nemu naklonil a sadol si vedľa neho. Zástupca chcel hovoriť, ale len dychčiac otváral ústa a kašľal. Dlho to nevydržal. Ruka mu ochabla a pomaly skĺzla na podlahu. Hlava mu odkväcla. Tie vystrašené oči sa akoby stále na neho pozerali, aj keď život v nich už vyhasol. John sa na to mohol len nečinne prizerať.
Vtedy si prikľakol Martin a vyskúšal tep na krku. Potom ho súcitne prerušil: „Už mu nepomôžeš.“
„Ja viem, “ povedal skleslo a pokračoval, „ale prečo ich tu nechali, keď vedeli, že ich zabijú,“ pozrel na Martina, „zomrel presne ako vtedy, ako on ... ako on ...“ dodal skoro s plačom a zahľadel sa do neznáma.
„Poď padáme odtiaľto, lebo za chvíľu zistia odkiaľ sme im poslali darček.“
„Áno, už je na čase vypadnúť, “ prisvedčil John a sťažka vstal.
Vyšli z kabíny a zamierili k skrýši „číslo dve“. Všetko išlo zatiaľ podľa plánu.
Martin cestou vytiahol vysielačku, sama vyhľadala všetky okolité signály. Otvoril najsilnejší kanál, ktorý určite práve používali teroristi:
„ ... ner ozvite sa. Je to naliehavé.“
„Heisner, počujem, hovorte,“ odvetil nervózne.
„Niekto sa na nás napichol a nahral vírus, ktorý hneď zničil každý obranný systém. Zneškodnil aj ostatné systémy. Až na tie, kde sme stihli pozmeniť štruktúry a heslá.“
„A to sú ...“
Martin vypol vysielačku a dodal trochu sklamane: „Urobili sme, čo sme mali. Ideme ...“
Heisner za chvíľočku prišiel ku kotvišťu svojej lode. Otvoril dvojité pancierové dvere. Prešiel cez spojovací článok a nastúpil na loď. Na mostíku prišiel k Rodovi-hlavnému mechanikovi a programátorovi. Rod ukončil prácu a ukázal Róbertovi podrobne ich situáciu.
„Museli to nahrať zo stanice. Nejaký čas prejde, kým sa budeme môcť vôbec odpútať od nej,“ povedal Rod na koniec.
„A isto sú už na ceste k nám vojenské lode a obranné satelity,“ doložil Róbert Heisner a pokračoval, „zatiaľ nič nezmôžeme, tak aspoň naložia aj viac nákladu. Ďalej, posilni obranu po trasách, kadiaľ budeme prevážať tovar a posielaj aj trojčlenné hliadky, aby nás neprekvapili nepripravených.“ Aj keď vedel, že ich nie je veľa, nemohol riskovať. „A samozrejme niekoho pošli tam, odkiaľ to poslali a zisti, či ešte môžu nabúrať náš systém.“
***
John a Martin zišli o pár úrovní „nižšie“. Vošli do miestnosti, ktorá bola tak trochu „mimo dohľad“. Bola to ich druhá skrýša.
„Tu im ďaleko neujdeme,“ podotkol John obom známu vec.
„Hej,“ prisvedčil mu Martin a dodal, „a za chvíľu budú ovládať senzory a životne dôležité systémy.“ –Alebo obranu stanice.-
„Do ...“ zahrešil John, „pokiaľ sa neodpútajú, zistia kde sme skôr, než prídu naše lode. Takže...“
„ ... budeme musieť ísť k modulom a odísť,“ skočil mu do reči Martin.
Vyšli von a pustili sa chodbou k modulom. Museli ísť okľukou. Po dlhšej chvíli bol už John nervózny z toho, či ich nájdu a čo budú robiť potom. Či to nemali risknúť a zostať v skrýši.
„Už sme príliš blízko nich. Radšej spomaľme, aby sme nerobili hluk,“ povedal poučne John, čo Martin veľmi neznášal.
Martin vytiahol scaner pohybu. –Aj keď tu nemá až taký dosah, stále lepšie ako nič.- Nachádzali sa na laboratórnom podlaží. Dlhšou chodbou sa dostali k rohu dvoch chodieb. Martin zaznamenal pohyb a strhol Johna od okraja.
„Zaznamenal som pohyb,“ zašeptal Martin, aby ukľudnil Johna. Zdvihol hlavu od scanera k Johnovi a pokračoval: „Sú moc blízko.“ Potom mu gestom ukázal na najbližšiu odbočku za ním a dodal: „To nestihneme, ani keby sme sa rozbehli.“
„Tak čo už. Raz to muselo prísť,“ šepol John a ako dohovoril vytiahol z puzdra pištoľ. Ľahkú striebristej farby s citlivou spúšťou. Nabil ju. Trošku zazunela. Zdvihol ju k plecu. Martin to spravil podobne.
John vyskočil spoza ľavého rohu a Martin za ním. Vzápätí vystrelili. Teroristi sa prestali smiať. Okolo hláv im prebleskli laserové lúče. Jeden sa zvalil chrbtom na zem. Žiarivka na chodbe osvietila jeho ohorenú tvár s dierkou v hlave. Agenti John a Martin sa ocitli v nevýhode-dostali sa do stredu chodby. Druhý vyvrheľ si kľakol, nabíjajúc pištoľ. Namieril na Martina a vystrelil. Trafil ho do ľavého stehna. Ako „odpoveď“ dostal od Johna zásah do srdca. Svaly mu ochabli a prevrátil sa na chrbát so zaklonenou hlavou a vypleštenými očami.
Ďalší dvaja sa opreli o pravú stenu tak, aby ich agenti ťažšie trafili. Nabili pištole. Prednému teroristovi-bližšiemu k agentom, prebleskol popri hlave laserový lúč. „Zaboril sa“ do steny 10 cm za ním. Skríkol. Podlomili sa mu nohy a padol na kolená. Chytil si skrvavenú hlavu. Červená šatka, ktorú mával obviazanú okolo hlavy, ležala vedľa neho ohorená a prepálená. Terorista za ním, sa celý čas iba prizeral.
John vystrelil ešte jednu dávku, kým Martin zašiel za druhý roh. Potom ho nasledoval.
Hľadaný vrah sa prebral až na ďalšie špatne cielené „svetelné guľky“. Spanikáril. Nabil dvojhlavňovú samopalnú zbraň a bezhlavo strieľal smerom k agentom. Johnovi znemožnil eliminovať ho a neriskovať pritom vlastný život. Bolo to prakticky nemožné.
Museli teda pokračovať. Šli pomalšie, lebo Martin bol ranený. Prešli preto iba pár chodieb a o úroveň „vyššie“ od miesta prestrelky. Vošli do jedného bytu, aby Martina ošetril.
***
-Aááá, vy svine, vy diabli, kde ste? Ukážte sa, nech vás rozstrieľam na prach.- Posledný zo skupiny šialene strieľal tesne k rohu, ktorý sem-tam aj trafil. Strieľal už dobrú minútu a zásobník ukazoval posledných 20, 19, 18, ... 15 striel. Potom prestal. V chodbe nastalo ticho, ktoré prerušoval rev raneného kamaráta. Vzduch bol teplý od streľby a bolo cítiť spáleniny rôznych materiálov-ľudského tela, plastov a prenikavý zápach zhorenej gumy. Z okolitých chodieb sem vanul čerstvý vzduch a premiešaval sa s ním. Klimatizácia a filter sa automaticky prepli na výkonnejší režim.
19-ročný mladík sa akoby prebudil z tranzu a začal sa obzerať okolo seba. Zbadal raneného kamaráta, ale nešiel mu pomôcť. Hľadal niekoho iného! krv sa mu hrnula do hlavy. Po celom tele cítil každučký tep srdca mnohonásobne zosilnený. Cítil ho aj v ušiach, až skoro iné zvuky nevnímal. Len ťažko sa mohol na niečo sústrediť. Celý bol spotený od vzrušenia.
Zrak mu padol na ďalšieho. Mal obhorenú tvár. Nerozpoznal ho, tak sa pozrel na oblečenie. –Nie, ani to nie je on. takže ešte žije.- Na okamžik sa mu uľavilo. Ešte stále mal nádej.
Pozrel na tretieho, ktorý ležal na podlahe. Spoznal v ňom toho, ktorého hľadal-brata. Pustil zbraň a rýchlo k nemu pribehol. Pozrel sa mu do očí. Ale bratove oči vrhali iba sklenený vystrašený pohľad. Mladší brat sa zľakol, že by jeho brat mohol byť mŕtvy. Nechcel tomu veriť. kľakol si k nemu a priložil ucho k jeho ústam, ... –A nič? nič?-
„Nie, nie, to nie je pravda,“ vyriekol zmätene mladík. Ďalej nahlas uvažoval: „Tep, tep, kde je tep?“
Rýchlo priložil prsty k bratovmu krku. –Nič! Žiadny tep. Nie!- „Nieé!“ Behal prstami po krku, ale tep nenašiel. Slzy mu vyhŕkli z očí. Načisto sa pomiatol. Chytil brata za golier, búchal ním o podlahu, lomcoval ním a kričal po ňom, nech sa preberie, vstane, že to už nie je žiadna sranda. Ale keď bratom nič nepohlo, tak to pochopil. Hoci nerád si to priznával, ale bolo to tak-jeho brat bol mŕtvy! Jeho starší brat! Heisner chcel meniť skrýšu a oni toho mali využiť-robiť pre neho špinavú prácu niekde na Zemi. Toto malo byť ich posledné prepadnutie!
Nastalo stresové uvoľnenie. Postavil sa a pozrel na brata so slzami v očiach. Nič okolo seba nevnímal, nad ničím nerozmýšľal. Stále mu behali po rozume iba dve slová: brat, smrť, brat, smrť, ... Bezmyšlienkovite sa rozbehol. Cítil to. Jednoducho cítil, že musí utekať, dohoniť brata. Bez neho by nespravil ani krok. Bál by sa sám v tme ľudských sŕdc. Pokiaľ bol s ním, bol v bezpečí, ničoho sa neobával. Už od detstva. –Nie. bez neho nie! Bez neho by som viac žiť nemohol. Áno, to je ono. A bolo to také jednoduché. Áno. A ešte aj zabijem jeho vrahov a aj tých, ktorý za toto všetko môžu. Tých, čo toto všetko spôsobili.-
Asi po piatich-šiestich sekundách behu otvoril nejaké dvere pomocou karty a kódu. Vošiel dnu. Svetlo sa rozsvietilo a dvere sa zaistili. Okolo neho bolo sklo. Rôzne sklá, aké v živote nevidel. Podišiel do stredu miestnosti. Pozrel na pravo. Blikalo na neho výstražné diódové svetielko, signalizujúce nebezpečenstvo uloženého materiálu v stabilizačnej komore.
Z ruksaku vybral „plastelínu“ približne 10x10x2 cm obalenú v pevnom papierovom obale. Položil ju na stôl pred seba. Zabodol do nej dva koliky. Druhý musel bodnúť dvakrát, aby ho zabodol. Na prvýkrát neprepichol obal, lebo sa mu potili ruky. Nakoniec ostávalo už len posledné-napojiť na kolíky zdroj elektrického prúdu.
Opäť siahol do ruksaku. Vytiahol malú igelitku so zdrojmi. Z každého viedli dva drôty. Z dvoch strhol izoláciu. Jeden spotenými rukami omotal o prvý kolík. Tvar mal bledú, spotenú a svetla lámp mu trochu osvetľovali šialene uprené oči. Nerozmýšľal nad tým čo robí a prečo to robí. Všetko robil iba po pamäti. Presne ako mu hovorieval lektor starých technológií:
„... a vytiahneme zdroj elektrického prúdu. Jeden drôt omotáme o jeden kolík a s druhým spravíme to isté ... Áno, priložíme zboku na kolík a omotáme. Potom ...“
„... už len prepneme spínač a je to ...“ zopakoval mladík a prepol spínač. Vzápätí rozbuška vybuchla. Vypadalo to tak, že výbuch nastal skôr ako to nevinné „tik“. Jeho telo rozmetalo a spálilo na uhoľ. Celú miestnosť zachvátil požiar. Steny a trezory sa zdeformovali a praskli. Zapálili sa nebezpečné horľavé látky a nastala ďalšia reťaz výbuchov. Táto však bola omnoho mohutnejšia a nemohli ju stlmiť ani najlepšie materiály ľudskej civilizácie.
***
Róbert zrovna vystúpil z výťahu aj s dvoma pomocníkmi. Šli napred. Pred nimi sa rozbiehali tri chodby. Z diaľky počul rev postreleného muža. Vytiahol pištoľ a nabil ju. Spravil pár krokov. Dvere výťahu sa zavreli. Nachádzali sa na tom istom podlaží neďaleko prestrelky. Nastal prvý výbuch. Zrovna chcel niečo povedať, keď mu druhý výbuch „vyrazil dych“. Pred nimi sa náhle objavil chladný a nebezpečný vesmír. Do „čiernej diery“ sa začal valiť staničný plyn. Prúdiaci vzduch mu podsekol nohy. Heisner zalomil rukami za hlavu. Prúd ho unášal asi tak meter-meter a pól. Potom buchol o podlahu rukami a hlavou. Následne ho prúd nesmiernou silou pritlačil k „zemi“. Šúchal ho však ďalej do prázdnoty. Nedalo sa to zastaviť. Bralo to všetko „nepriklincované“ so sebou. Panika ho úplne ovládla. Inštinkt ho nútil revať o dušu, aj keď mu dochádzal dych. Snažil sa chytiť podlahy, zaseknúť do nej nechty. Ostávali však na nej len škrabance. Ak niečo počul okrem strašného hukotu, tak to bol zdesený krik jeho druhov.
Zrazu všetko stíchlo. Nastalo prítmie. spustilo sa výstražné červené svetlo. Počítač hlásil škody: „... ri výbuchu laboratórií bolo zničené:
-úroveň 5 a 4 sekcia 1, 13, 14
-úroveň 3 sekcia 14
-škody sú rozsiahle na úrovni 3 sekcie 1, 14, 13, 12 ...“
Róbert zdvihol hlavu zo zeme. Videl šedé núdzové dvere tesne pri jeho nohách. –Čo sa stalo? Kvôli čomu?- Očami prehľadával priestor okolo seba, no komplicov nevidel. –Do čerta, kde sú?- Postavil sa na nohy a roztrasený podišiel k záchranným dverám. Pozrel cez malé masívne podlhovasté okníčko. Vzápätí zrak od neho odtrhol. „Sakra!“ vyprskol a buchol päsťou do dverí. Za sklom, vonku v nekonečnom kozme, poletovali kusy a kúsky jeho kamarátov. Premiešané s fragmentmi stanice.
***
Martin bol už ošetrený. Konečne mohli pokračovať. John otvoril železné dvere pokryté plastom, aké boli vsadené do každej bytovej jednotky. Vyklonil sa spoza dverí, či niekoho neuvidí, či nezbadá dajaký pohyb. Pištoľ pevne zvieral v pravej ruke. Nič. Nijaký pohyb, nijaká osoba, nijaký podivný predmet. Vydržal ešte sekundu. Potom vyšiel na chodbu a oprel sa chrbtom o protiľahlú stenu. Opäť zatajil dych. Načúval zvukom, no nijaký podozrivý. Pozrel ešte na obe strany, a potom obrátil hlavu k Martinovi. Dvere sa zatvárali. John mu stihol potichu oznámiť, že je vzduch čistý.
Martin prikývol. Načiahol ruku k ovládaču na ráme a stlačil klávesu Otvoriť. Dvere sa opäť otvárali. Vykročil. Stanicou otriasol výbuch. John sa zakymácal, ale nakoniec sa na nohách udržal. No Martin spadol na podlahu, späť do kabíny. Výkríkol-spadol na ranenú nohu. Stanica sa opäť roztriasla a všade dookola sa rozhučalo. Zmeravel, vyvaľoval oči na to, čo sa deje. Martin sa podoprel rukou. Stena za ním sa s rachotom „stratila“. Vesmír ho do seba vcucol bez najmenších problémov.
V chodbe nastal prievan. Všetok vzduch sa hrnul k trocha pootvoreným dverám kabíny. Senzory to rýchlo „spozorovali“ a s buchnutím uzavreli kabínu a všetky okolité dvere. Hukot ustal. Svetlo sa preplo na červené osvetlenie. Počítač začal hlásiť škody. Potom vyhodnocoval zmeny tlaku vzduchu v jednotlivých úsekoch. Po vyhodnotení údajov, sa niektoré dvere otvorili a dočerpal sa stratený plyn.
John tam stále stal ako „ovalený mechom“. Potom sa trochu spamätal. Pokúšal sa otvoriť dvere, ale nešli. Boli ako prikované. Kričal na počítač, nech ich otvorí, ale on nemohol, lebo už za dverami bolo vzduchoprázdno. John si nechcel pripustiť jeho tvrdenia a stále sa pokúšal zachrániť Martina. Úplne popieral to, čo predtým videl. Ale po piatich minútach neúspešného „vyslobodzovania“ to vzdal. –Martin je už isto mŕtvy. A ak nie, tak potom mu niet pomoci. Umiera, alebo sa udusil.-
***
Róbert sa medzitým vrátil na loď. Bol biely ako krieda, na pokožke sa mu tvorili kvapôčky potu a bol roztrasený. Skratka bol v šoku. Sadol si do svojho kapitánskeho kresla. Asi desať minút sa takmer nepohol.
Všetci ostatný mali plno práce. Zisťovali, čo sa stalo, ako „rozchodiť“ loď a kde ešte uložiť náklad. Kapitánov stav si teda ani nevšímali. Každý sa sústredil na svoju prácu a o iné sa nestaral. A navyše v takmer beztiažovom stave sa pracovalo horšie.
„Môžeme sa už odpútať?“ odrazu zaznela ovzduším príkra otázka.
Chvíľu trvalo, kým si uvedomili, že sa niečo pýta.
„Áno, kapitán,“ odpovedal Rod po chvíľke a pokračoval, „ďalej funguje recyklá ...“
„Motor a trysky plne ovládame?“ Róbert mu surovo skočil do reči.
„Na 70 %,“ odvetil Rod trochu nahnevane.
„Odlietame!“ rozkázal Róbert stručne. Na spresnenie svojho rozkazu, že mieni opustiť stanicu okamžite dodal: „Zavrite spojovacie dvere! A odpočítajte odpojenie!“
Všetci na mostíku ostali v prekvapení, ani sa nepohli. Rod sa odvážil neisto zaprotestovať: „Ale veď na stanici máme ešte ľudí! Nemôže ...“ Viac nestihol povedať. Hlavou mu reflex prudko trhol dozadu.. Z rany tryskali kvapôčky krvi. Krv sa mu valila z centimetrovej ohorenej dierky v čele. Ruky mu úplne pomaličky a bezvládne klesali k podlahe. Zo stropu sa vysunula hadička a nasávala kvapôčky krvi.
Heisner stále sedel v kresle. Bol otočený k Rodovi. Upieral na jeho mŕtvolu vražedný pohľad. Kŕčovito zvieral pištoľ. V hlavni sa opäť rozžeravilo. Vrhol pohľad na ďalšieho a ďalšieho ...
Dostali strach a pomali sa otočili k svojim pultom a vykonali čo po nich chcel.
Kúžel-spojovacia časť stanice s loďou, ku ktorému boli pripútaný, sa roztočil rovnako rýchlo ako stanica, ale opačným smerom. Tým sa loď prestala otáčať so stanicou a mohla sa od nej odpútať. Najprv sa uvoľnili kotviace svorky. Potom ju rameno odsunulo od pristávacieho otvoru a uvoľnilo magnetické spojenie so stanicou Delta. Loď sa konečne odpútala a mohla odletieť.
Namierili si to priamo do prechodnej skrýše. Keď boli od stanice vzdialení na dva kilometre Heisner nariadil jej samodeštrukciu na 7 minút.
300 km od stanice.
„Kapitán, na Delte zaznamenávam nárast energie. Kapitán! ...“
Lúč prenikol raketou ako maslom. Plášť sa narušil. Do vesmíru unikal vzduch. Roztrhlo obytnú časť. Súčasne nastal výbuch. Spôsobil narušenie nákladového priestoru a takmer okamžite aj jeho explóziu. A následne výbuch paliva. Trosky sa rozleteli na všetky strany.
***
John si vydýchol. Rozvalil sa v kresle a oddychoval. Pot na tele mu pomali schol. Cítil ako ide naňho únava. Sem-tam letmo pozrel na monitor, zobrazujúci úlomky lode. Vždy sa pritom trpko usmial a uľavil si na duši nejakou šťavnatou nadávkou na teroristov.
Z tohto slastného pokoja ho vytrhlo iba hlásenie počítača:(Mal príjemný ženský hlas.)„Varovanie! Detonácia stanice nastane za 6 minút! Varovanie!“ Potom sa opäť rozhostilo ticho. (Bolo to akoby vám vaše dievča sladko povedalo „musím ťa zabiť“. Prv si ani neuvedomíte, čo vám povedalo, ale potom vám prebehne mráz po chrbte.)
Nahlas vzdychol a natiahol sa v kresle ako mačka. „No. Dosť bolo zábavy.“ Pozrel na monitor s vidinou nepríjemností a sucho poznamenal:
„Hmm ... , tak za toto ma isto nevyznamenajú.“ Otočil sa na stoličke o 180°, vstal a vyšiel z miestnosti. Zamieril k výťahu, vyviezol sa, a potom šiel priamo k modulom. Bolo mu ľahostajné, či tam niekde ešte pobehujú nejakí votrelci. Pravdupovediac nepredpokladal to. Veď museli odísť všetci.
O čosi neskôr pri moduloch.
Vstupné predné okrúhle dvere sa so sykotom otvorili dokorán. John vošiel dnu. Naštartoval elektroniku ľahkým stlačením gombíka POWER. V module sa rozsvietilo. Zapli sa dva malé terminály-jeden na riadenie a navigáciu a druhý na sledovanie všetkého ostatného. Dvere sa opäť so syčaním zatvárali. Kontroloval, či je všetko v poriadku na štart. Potom, keď všetko v module prezrel, sadol si do kresla k druhému terminálu. Skontroloval plášť, motory a zabezpečenie životných procesov. Onedlho skončil previerku. Dopadla na jedna mínus. Mal ešte pár sekúnd nazvyš. Neubránil sa premýšľaniu. Nato sa napojil na hlavný počítač stanice a spýtal sa na rozsah výbuchu. Totiž, hlavou mu preblesklo pár myšlienok, ktoré mohli byť veľmi dôležité. Stanica. Vedci. Pokusy. Laboratóriá. => Výbuch-neznámych rozmerov.
„Hľadám faktory, ktoré by ovplyvnili detonáciu,“ odpovedal ženský hlas z reproduktorov. Po chvíli povedal a zároveň aj vypísal na monitor, asi aké budú polomery nebezpečia rôznych stupňov-od 1 do 5.
„Dočerta aj s prácou! Mal som odísť už asi tak pred dvomi minútami,“ Johna tá správa veľmi znepokojila a požiadal počítač, aby mu ukázal najväčšie faktory ovplyvňujúce výbuch.
Neskôr.
„Vypíš prvých desať a dopíš ku každému faktoru aj jeho percentuálne zastúpenie.“
Počítač tak okamžite vykonal.
„Aha! Tu to máme! Nový pokus s pohonom. A je to pekne nestabilné. Vyprázdni celú miestnosť a vystrel to do vesmíru.“ Takéto nebezpečné pokusy sa konali buď mimo stanice, alebo v špeciálnych laboratóriách v najspodnejších úrovniach-ľahko vyprázdniteľných v prípade poruchy.
„Operáciu nejde vykonať,“ oznámil opäť ten sladký hlas.
„Ale prečo?“ začal zúriť. -Zase sa všetko kazí. Zas. Zas. ZAS!-
„Príčina nezistená,“ odvetil pokojne hlas z reproduktora a lakonicky dodal, „pokúste sa o to manuálne.“
„ČO?“ vypleštil oči, „pokúšaš ... pokúšaš sa o žart?“ -Dobre, dobre. Len kľud, len kľud a zhlboka dýchať.-
„Keď ... keď to vyhodím, ako sa zmenia parametre výbuchu?“ spýtal sa John. Žalúdok mu zvieralo a zaliala ho horúčava.(Hormóny začali zvyšovať svoje účinky.)
Počítač opäť vypísal polomery.
„No fajn. Počítač, a teraz mi povedz koľko času potrebujem, aby som bol v such ... v bezpečí?“
„Dve a pól minúty aj so štandartným opúšťacím postupom.“
-Nestihnem to, ale hádam to nejako prež ...- Jeho myšlienky prerušil počítač: „Varovanie! Detonácia stanice nastane za štyri a pól minúty. ...“
To už John vstal z kresla a ponáhľal sa otvoriť dvere a rýchlo to vyhodiť.
Vtom sa dvere otvárali sami. John od údivu na chvíľu znehybnel.
***
„To sme všetci?“ spýtal sa jediný dôstojník Heisnerovej miniarmády. Robert zaviedol šarže, pre jednoduchšiu „spoluprácu“ so svojimi kumpánmi.
Pozrel na ostatných deviatich a dodal: „Tak teraz ideme k modulom, lebo to tu všetko zachvíľu vyletí do vzduchu. Potom vymyslíme, čo ďalej. JASNÉ?“ Nečakal, kým mu odpovedia, a vydal sa smerom k výťahu.
Ostatný mlčky prikývli a pobrali sa za ním. Až došli k modulom. Vošli do prvej komory. Bola to dlhšia, úzka miestnosť. Na prvý pohľad do očí bilo jediných šesť okrúhlych dvier. Všetky mali priemer asi tak meter a pól. Zelená LED dióda, indikújúca prítomnosť modulu, svietila iba pri troch vyčnievajúcich kruhoch.
„Výborne,“ zaradoval sa jeden, „môžeme sa rozdeliť a nebudeme sa tlačiť všetci v jednom ako sardinky.“ Bol to nováčik.
„No dobre, trochu pohodlia si zaslúžime,“ odvetil dôstojník. „Vy traja pôjdete so mnou,“ ukázal na troch najbližších, „a zvyšok sa rozdeľte ako chcete.“
Počítač oznámil: „Varovanie! ... za štyri a pól minúty! Va ...“
Hlásenie moc nevnímal, iba zachytil za kedy stanica vybuchne. Naťukal kód a dvere sa otvárali. Zbadal, že sa vo vnútri svieti. Znepokojnel. Vytiahol svoju pištoľ a nabil. Tichučko zunela. Namieril do vnútra. Dvere sa úplne otvorili. Mechanizmus prestal robiť hluk. Napravo zbadal pohyb rukáva. Mykol rukou tým smerom. A už sa pozeral do hlavne pištole rovnako ako aj John. Dve sekundy takto stáli a uprene si hľadeli do očí. Dva moduly s rachotom odišli.
„Mňa možno uspíš, ale ja ťa zabijem,“ zločinec prehovoril prvý a letmo pozrel na Johnovu zbraň.
John sa prekvapil. -Kedy som stihol prepnúť na omráčenie?- Pozrel na svoju zbraň, aby ju skontroloval.
Terorista okamžite využil túto malú nepozornosť a bleskovo buchol Johnovu ruku o dvere.
Zbraň mu z nej vypadla. Zaťal zuby a chytil si ruku. Stále pozeral do ústia hlavne.
„Takže ... sorry ..., ale si nazvyš,“ rozhovor opäť začal zločinec. Z tváre mu bolo vidieť, že už chce stlačiť spúšť. No naraz zmena. Na tvári sa zjavil malý úškrn.
„Svine, ... aj tak skapete ... Výbuch vás chytí,“ precedil cez zuby John.
„Vystúp!“ rozkázal dôstojník príkro a chladne. Cúvol od dverí. Úškrn mu z tváre zmizol a namieril Johnovi na hruď.
Ostatní mali zbrane v pohotovosti a nabité. Keby sa John nesprávne pohol, tak by bola z neho kopa uhlíka. V očiach mali pohŕdanie-čo to tak naťahuje.
Von šiel pomali. Vedel, čo s ním zamýšľajú. Snažil sa rozmýšľať, vymyslieť nejaký plán. Nejako sa ich zbaviť. Ale panika sa ho zmocňovala čoraz viac. Až jej úplne podľahol. Spravil iba pár krokov von z modulu, nič namáhavé, ale spotil sa pritom až z neho tieklo. Telo celé rozhorúčené. Mozog mu šlo rozdrapiť a nebol schopný racionálne myslieť. Začal jačať, vrieskať, miestami zas šeptať: „SVINE! ZDOCHNETE! ... VÝBUCH BUDE VAČŠÍ ... omnoho väčší ... pomôŽEM VÁM ... SVINE. ZDOCHNITE! SCÍPNITE! HÁAJZLI! ... ÁÁáá...“
Dôstojník tomu utrpeniu spravil rázny koniec. Zásah priamo do srdca. Výkrik, zachrčanie a koniec. Bezvládne telo spadlo na podlahu. Pod ním sa urobila mláčka krvi.
Teroristi prekročili telo s kalužou a nastúpili do modulu.
***
Dvere sa zavreli a uzamkli. Z priestoru medzi uzavretým výstupným otvorom modulu a vstupnými dverami do stanice sa vysal vzduch. Potom párkrát hlasno zacvakalo-otvorili sa poistky ukotvenia modulu. Za hlučného zavýjania motorov sa modul oddelil od prechodovej komory a zamieril do stredu hangáru. Na pol ceste zastal-čakali kým stanicu opustí iný modul. Potom magneticky nadnášaný nad „koľajnicami“ zmenil niekoľkokrát smer, kým sa dostal pod dvojité posuvné vráta. Priestor v hangáre bol bez vzduchu-ktorý by prenášal všetok neznesiteľný hukot vydávaný mechanickými strojmi.
Mobilná plošinka, na ktorej bol pripevnený modul sa pohla smerom nahor. Zastavila sa až tesne pri tenších oceľových plátoch, pohybujúcich sa z momentálnej polohy modulu dopredu a dozadu. Tie sa rozostúpili presne na dĺžku plošiny. Nad modulom vznikla jeden a pól metrová medzera. Tá sa postupne zmenšovala na nejakých tridsať centimetrov. Potom sa omnoho pomalšie otvárali hlavné omnoho hrubšie oceľové vráta. Z vrchu boli pokryté špeciálnym materiálom proti žiareniu zo Slnka, takisto ako aj celá Delta, mobilná plošinka i modul.
Plošina sa pomerne rýchlo prepchala cez vytvorený otvor na vnútornú stranu prstenca-stanice. Vzniknutou štrbinou vnikali do hangáru lúče. Osvetlili rôzne ramená-nakladacie stroje, magnetické drážky-„koľajnice“, prázdne plošinky iných modulov a rovnako zívajúce prázdnotou plošiny pre spacebussy a iné malé prepravné rakety. Nato sa však vráta zatvárali. Plošina s modulom sa ostala vznášať nad dverami do hangáru, ktoré sa uzavreli a vyzdvihli späť na pôvodne miesto.
***
„Varovanie! Detonácia stanice nastane za dve minúty! Varovanie!“ upozornenie sa opäť ozvalo z reproduktorov modulu.
Všetci tŕpli a potili sa. -Druhý modul je už dávno preč a my tu ešte stále trčíme. Do kelu! Stihneme to? Nemal ten chlapík pravdu?...- Myšlienky a rôzne predstavy ich dožierali k zúrivosti.
„NEMOŽE Ísť táto plechovka RÝchlejŠIE!“ vykríkol jeden. Miestami sa ešte ovládal, ale obavy a pudy mu dorážali na myseľ prudko ako šľahy bičom. Každý v hlave cítil niekoľkonásobný tlkot vlastného srdca.
„Drž hubu! A pripútaj sa,“ precedil cez zuby veliteľ. Ledva ovládol vlastný strach a amok, ktorý ho chytal. Všetko na neho doliehalo mnohonásobne.
Medzitým sa modul na plošine rozbehol po obvode prstenca do protismeru rotácie stanice. Začali pociťovať rýchle zmierňovanie „gravitácie“. Keď už necítili žiadnu tiaž, plošinka obiehala po prstenci rovnakou rýchlosťou ako sa točila stanica-84 km/h.
Na chvíľu zamdleli-nastavili si najrýchlejší prípustný odlet. Ale aj tak stratili mnoho drahocenných sekúnd.
Zapol sa autopilot. Uvoľnil modul od plošiny a ako pierko sa vzniesol nad ňu. Potom zamieril ďaleko od stanice hlboko do prázdneho vesmíru.
Zobudilo ich červené blikajúce svetlo a nejaké bľabotanie počítača: „Varovanie! Detonácia stanice nastane za pätnásť sekúnd! Varovanie! Stále sa nachádzate v extrémne životu nebezpečnej oblasti!“
-Čože?- Prvý prišiel k plnému vedomiu veliteľ.
„Zisti našu polohu ... voči Delte! A zakresli stupne nebezpečia ... pri explózii!“ spýtal sa s obavami. Chcel si spresniť ich šance na prežitie. Po chvíli vypleštil oči na displej ležiaci pred ním.
Ostatný naňho len spýtavo pozreli.
„Ten chlapík mal ...,“ sucho preglgol, „... predsa len pravdu.“
Posledné sekundy ubiehali neuveriteľne dlho. Bolel ich žalúdok, potili sa, striedavo cítili horúčavu a striasala ich zimnica. Každému sa v hlave rodili rôzne katastrofické scenáre ako z Hollywoodu. Medzi ne sa vmiešavali rôzne spomienky z biedneho života vyvrheľov.
Jeden sa rozreval a hulákal, druhým nezrozumiteľné slová v inom jazyku.
Veliteľovi krčah pretiekol. Kričal po ňom nech stíchne.
Do toho sa vmontoval prenikavý hlas počítača. Odriekal tie pekelné slová-ortiely smrti. K tomu ešte neúnavné červené blikanie.
To všetko liezlo pekne na nervi a ten člen posádky stále neutíchal, tak ho veliteľ chladnokrvne zastrelil.
Svaly sa škubli a hodili telo o stenu. Po odraze, s tupým buchnutím „padlo“ na podlahu medzi rozkladacie lôžka.
Dýchal divoko a pozrel po ostatných s nevyslovenou otázkou: Ešte niekto? Zuby mal zaťaté a ukazovák na spúšti.
Oni si však nič nevšímali a mrmlali si popod nos niečo o poslednom súde.
Niekoľkokrát zacinkalo na plášti modulu. Podvedome iheď pochopili koľká bije. Počítač už dávno nepočúvali. Každý mal čo robiť so sebou.
Opäť niečo cinklo o plášť. Ale už to znelo skôr ako buchnutie. Modulom zatriaslo. Na stotinu sekundy vypadol prúd. Modul po zrážke už letel úplne do neznáma. Vedeli, že nie je koniec. Ešte tie veľké časti.
Ako na zavolanie sa strhol strašný lomoz. Modul sa točil rôznymi smermi. Z jeho strednej časti unikal pramienkom neviditeľný vzduch. Vnútri bolo horúco ako v pekle. Posádka vydávala posledné hrdelné výkriky so zaklonenými hlavami. Oči im vyliezali z jamôk. Spálený do červena sa nadúvali ako balón. Až ich roztrhalo. Zbytky mierili k štrbine, kde ich nasávalo ako nejakú tekutinu. Všetko snímali kamery a senzory. Údaje posielali cez anténu každému, kto ich zachytí.
Ďalší náraz. Preskočilo zopár iskier na tom „správnom“ mieste a modul vybuchol.
Z troch modulov ostal po katastrofe vysielať jediný. Mieril von z roviny sústavy a preč od Zeme. Pomaly rotoval vo všetkých osiach. Preživšia posádka to však nepociťovala.
Mali iné starosti. Auto pilot nefungoval. Riadenie nereagovalo. Vzduch sa stále otepľoval a zvlhčoval. Asi nefungovala klimatizácia a cirkulácia. Batérie napájané svetlom zlyhávali. Jeden mal prerazenú lebku a mŕtvy voľne poletoval po module. Nikto sa oňho nezaujímal. Muž s najmenej poraneniami-dolámana ruka, noha a rozbitá hlava sa staral o tretieho ťažko raneného, ba možno umierajúceho.
Vysielali mayday. Slabý signál však dlhý čas nikto nezachytil. A potom už nemohli podniknúť žiadnu záchranu akciu. Nechali ich plávať kozmom ako výstrahu, pre druhých ľahkovážnych.
***
„A rozprávke je koniec,“ dovolil si počítač ukončiť animáciu „ošúchanou“ frázou.
Scéna sa potom zastavila a priestorové zobrazenie sa rozplynulo.
„Ešte oficiálne údaje o tejto udalosti,“ dodal počítač a zobrazil graficky upravenú správu z internetu. V nej bolo približne toto:
***
„Teroristom, rabujúcim naše stanice, sa stala osudná vedecká stanica DELTA. Jej kapitán neposlúchol rozkaz opustiť ju a prenechať situáciu agentom Pozemskej Obrany. Rozhodol sa asi skoncovať s teroristami i so svojou posádkou a nastavil autodeštrukciu stanice. Výbuch Delty bol jasne viditeľný i voľným okom na nočnej oblohe tesne nad obzorom. Explózia zničila stanicu i pirátsku loď-vojenský vesmírny transportér, ktorá sa snažila újsť. K ďalším podrobnostiam sa nikto z činiteľov nechce vyjadrovať.“
Vilo Búr:
Neprimerane dlhý úvod; nasleduje čosi ako prepis deja akčného filmu.
Žiaľ, poviedka nie je film.
Film využíva iné prostriedky ako upútať diváka, je to napríklad hudba
(skúste si pozrieť na videu nejakú akčnú scénu bez zvuku a uvidíte, že je to celkom o ničom), kulisy, explózie.
Poviedka na štýl akčného filmu je čosi ako akčný film bez filmových efektov.
Autorovi odporúčam menej pozerať do televízora a občas chytiť do rúk knihu.
Miloš Ferko - Kuchajda:
s.22 pomali Nečudujem sa miešaným pocitom žiakov v závere. Aj keď – text by sa lepšie pozeral. Si nakazený akčnými filmami – tvoje postavy však nielenže nevedia prečo strieľajú, ale nevedia ani ako strieľať (posledný zo skupiny šialene strieľal tesne k rohu ktorý sem-tam aj trafil.)Konanie postáv nemotivuješ (tj.nezaujíma ťa, prečo to a to robili - z textu však vyplýva, že to v podstate nevieš), nedostatočne ich odlišuješ – takže napokon príbehu rozumieš len ty. A ak šlo naozaj len o to, že všetci boli vystrieľaní – jeden odstavec (nie dlhší ako päťriadkový) bohato stačí.
Michal Sedlár - Blaster:
Extrémne dlhé, vzhľadom na šírku podaného deja nudné čítanie. Ťažko uveriteľné scény a konanie hrdinov aj pri privretí oboch očí. Bradaté "prekvapenie" na záver, navyše úplne zbytočné. Jeho odstránením by text len získal. Oceňujem snahu o akčný príbeh, treba ale ešte veľa trénovať. Ako študijnú literatúru doporučujem tretiu časť série Emancipátor. "Označenie" hlavných postáv zredukované na ich krstné mená pôsobí extrémne rušivo. V priestore tak dlhého textu sa čitateľ mohol dozvedieť viac charakteristík, ktoré by ich pomohli identifikovať.
VŠEOBECNÁ KRITIKA: Odhliadnuc od kvality námetov, všetky súťažné práce majú problémy so štylizáciou a gramatikou. V istých medziach je to, samozrejme, tolerovateľné, už aj vzhľadom k zameraniu súťaže na autorov-začiatočníkov, v niektorých prípadoch to už ale zachádza priďaleko. Porotca má pocit, že si text autor po sebe vôbec neprečítal a do súťaže poslal prvotvar. Tiež nezaškodí nechať poviedku "vychladnúť" a vrátiť sa k nej o niekoľko dní. Pomôže to nájsť a odstrániť množstvo chýb štylistického a občas aj logického charakteru. Dať prečíťať text aj niekomu inému tiež nie je na zahodenie, najlepšie ak ide o niekoho nestranného a sčítaného. A nebojte sa škrtať. Pomôže to dynamike, "hutnosti" textu aj jeho čitateľskej kvalite. Ak mi neveríte, spýtajte sa Saši Pavelkovej alebo Stephena Kinga :)
Tono Stiffel:
Tvoriť viac originálnejšie, menej pozerať filmy a TV, naučiť sa pravopis, spisovnú slovenčinu, prečítať to po sebe s odstupom a dať aj iným.
Rasťo Šarišský:
Nič nové pod slnkom, navyše chaos.
Čitateľovi musí byť vždy jasné, ktorá postzava čo robí. Preto:
1) Nikdy nedávaj mená postavám, koré sa v deji len mihnú.
2) Ak to nie je nevyhnutné, nemeň uhol pohľadu. Zobrazuj dej z pohľadu jednej postavy.
3) Postavy, ktoré robia to isté, čo iné postavy, sú nadbytočné.