„Ever, Ever, Evergas. Bolo 31 hodín miestneho času. Spoločnosť vám i dnes praje vysoké pracovné výkony,“ rozľahlo sa miestnosťou, v ktorej spala Parera so svojou mladšou sestrou. Hlasový spínač sa vypínal automaticky pri prebudení. Plochá obrazovka na stope sa rozjasnila domodra a zobrazila žltú žeravú guľu, ktorej umelé svetlo sa rozlialo v priestore.
Parera vykĺzla z tvrdého lôžka. To sa samovoľne poskladalo a zasunulo do odkladacieho priestoru vytvoreného na stene bunky. Na sýtiacom páse sa v priebehu pár minút osprchovala, obliekla, najedla. Jej minimálnu únavu spojenú s ospalosťou úplne zlikvidovala dopujúca látka Ever, ktorú jej robot pri dverách automaticky vpichol do indikátora v tepne na krku. Ranný rituál bol pre každého kolonistu rovnaký. Parera sa ešte obzrela ponad plece za malou sestrou. Letmo sa usmiala. Membrána oddeľujúca bunku od okolitého sveta sa zatiahla a ona sa posadila do mäkkého sedadla zasadeného v dráhe čierneho tunelu. Rýchloprepravným modulom si skracovali cestu a čas všetci pracovníci spoločnosti Evergas.
Súbežne s Parerou sa po pár sekundách nahrnulo do obrovskej pristávacej haly tisíce ďalších modulov s jednotlivcami, ale vidieť i dvoj-troj miestne typy nebolo nezvyčajné. Spoločnosť určovala smer všetkému. Vývoju kurzov, hospodárstva, ekonomiky, finančníctva i zanikajúcej sociálnej politike – o všetkom rozhodoval Evergas. Zamestnával približne dva milióny robotníkov v každom príslušnom teritóriu.
Parera vystúpila z modulu a kráčala spolu s ostatnými pracovníkmi po žltom páse, hraniaceho priestor pre pešiu chôdzu do hlavnej budovy. Vrátnica slúžila ako obrovský dispečing, kde sa zamestnanci zaevidovali prekročením skenovacieho prahu, ktorý zaznamenával ich osobný kód zabudovaný v predlaktí. Parera sa po bežnej evidencii v tichosti zaradila do davu prechádzajúceho skladným oddelením s uniformami podľa pracovného postupu. Sektor ľudských zdrojov mal kombinézy modrej farby, špeciálne upravené na udržiavanie stálej teploty tela. Žlté a červené šatstvo nosili robotníci pracujúci v otvorených priestoroch s naprogramovaným počasím. Zelené boli určené ženám vo oddelení expedície a čierne nosili Spoločníci Evergasu, s ktorými stretnutie bolo zväčša výnimočným zážitkom. Spoločníci sa menili. No nikto netušil, kto ich vyberá , prijíma a kde sa zrovna pohybujú. A tiež, kde končia. Nikto ich nevidel prichádzať, ani odchádzať. Stretávali sa len pri spoločnom stravovaní a experienciálnej bojovej pohotovosti. Spoločníci predstavovali božstvo Loraku, strážcov systému.
Parera si obliekla modrú kombinézu a pohyblivým pásom sa presunula do obrovskej haly, kde spolu s ňou pracovalo asi dvetisíc sekretárok, ekonómov, finančníkov. Tu sa spracovávali všetky údaje a výpočty tvoriace hospodárske ukazovatele prosperity Evergasu. Parera tu pracovala už od svojich desiatich rokov. Vtedy bol Evergas na vrchole svojho produktívneho rozmachu a samospráva Lorak bola jednou z najsilnejších hospodársky aktívnych miest v Sústave. Postupne sa však veľa zmenilo. Výrobné linky boli zastaralé, produkcia stagnovala, zdroje nerastného bohatstva boli takmer vyčerpané. Zamestnanci pracovali za minimálny kredit postačujúci len na uspokojovanie primárnych potrieb. Evergas i napriek tomu patril medzi najsilnejšie spoločnosti Loraku a tvrdý politický režim neumožňoval vznik hodnotnej konkurencie. Každoročne sa firma zbavovala pár tisíc nežiadúcich zamestnancov. Rozhodujúci bol vek, zdravotný stav a schopnosť vykonávať spoločenskú funkciu. Zamestnanci však nesmeli byť prepustení. Ak nebolo možné ich preradiť na inú prácu, Spoločnosť mala právo predať ich inej kolónii, kde zväčša vykonávali omnoho ťažšiu prácu za ešte menší kredit.
***
Parera si sadla za stôl prehýnajúci sa pod ťarchou kartografov vyradených pracovníkov. Na tvári mala masku spokojnosti, ale v duchu nadávala na nachystanú robotu. Jej myseľ pracovala úplne opačným smerom. Už roky nenávidela systém, v ktorom žila. K rukám si pripla ochranné návleky, eliminujúce karcinogénne látky nachádzajúce sa v syntetickom papieri. Postupne brala jednotlivé elektronické karty do rúk. Zasúvala ich do prístroja, ktorý okamžite rozkódoval ich obsah. Po nasatí dostatku informácií ich roztriedil a vylúčil výstupným zariadením do zberného koša. Tie, ktoré boli ešte použiteľné, prístroj označil skratkou BON, na ostatné vyrazil skratku NON. Parera veľmi dobre ovládala atribúty, ktoré musel jedinec spĺňať na to aby vyhovel. Napriek tomu sa od istého času správala ľahostajne k mnohokrát nelogickému výberu Spoločnosti. A aj tento jej prístup dokonale zapadal do mozaiky systému. Parerina práca spočívala vo vyhľadávaní voľných pracovných miest v Sústave. Práci sa rýchlo prispôsobila. Pracovníci boli iba kódmi s nízkymi hodnotami, ktoré sa snažila čo najvýhodnejšie ponúknuť a predať. Toto obdobie však bolo pre Evergas veľmi nepriaznivé a počet prepustených niekoľkonásobne prevyšoval množstvá z iných rokov. Parere sa odrazu rozšírili zreničky. Na obrazovke sa začali premietať kódy ľudí, ktoré dôverne poznala. Boli to zväčša ženy pracujúce na expedičnom oddelení. Pozorne sledovala mihajúce sa čísla. Zrazu impulzívne zaryla prsty do plastového stola. Zastavila záplavu čísel na jednom bode.
„Nie! To musí byť chyba! Ona nie!“ šepkala stále dookola a nervózne si mädlila prázdne miesto po dvoch prstoch na ruke. Jazva ju pálila ako nikdy predtým. Už sa raz vzoprela proti systému, keď horlivo pátrala po menách stratených. Za iniciatívu sa jej však Spoločnosť odmenila po svojom. „Dnes to boli prsty, nabudúce kúsok šedej kôry,“ retrospektívne si vybavila verdikt súdnej komisie. Žena si rozotrela slzy na tvári a nenápadne vstala zo stoličky. Pracovníci mali nárok na vychádzku počas pracovnej doby do presklennej pergoly. Cez jej steny bolo možné sledovať pristávaciu dráhu a vzruchy v nej. Priestor pripomínal mravenisko. Parera vyslala signál Lase.
***
Lasa položila malý, ale veľmi ťažký balíček na expedičnú linku. Dlane si obtrela o zelenú kombinézu. Bola radovou robotníčkou a pre Evergas pracovala len dva roky. Členovia jej rodiny zahynuli pri budovaní kolónie. Lasa bola v tom čase, tak ako každá iná sirota, automaticky vybratá z orientačného prostredia a zverená do ochrany staršej a skúsenejšej Loračanky. Parera jej mala nahradiť matku, no ich vzájomný vzťah bol oveľa silnejší. Stala sa jej najcennejším a najbližším človekom. Nebývali spolu, ale o celkovú výchovu a zdravý rozvoj osobnosti sa starala Parera.
Využila voľnú chvíľku. Z vrecka kombinézy vytiahla elektronický diár a doplnila do grafickej siete ďalšie číslo. Bolo posledné. Hra ktorú si vymyslela, bola dokončená. Dôsledne uložila údaje do pamäte a konečne sa začala sústrediť na prácu.
***
Dievča práve sledovalo znaky mihajúce sa na počítadle. Ak sa objavil nesprávny tvar alebo veľkosť, zastavila výrobnú linku a zistila rozsah problému. Obkolesená mechanickými rukami pracujúcich robotov, odstraňovala poruchové stavy. Odrazu sa jej na zápästí rozblikalo červené svetielko. Zamračila sa. Prenosným signalizátorom bol vybavený každý zamestnanec pre prípad pohotovosti alebo evakuácie. Jemné vrásky jej zvlnili čelo. Pozastavila výrobu, prehodila si cez plecia plášť a tak rýchlo ako sa len dalo, opustila stanovisko.
Už z diaľky videla Pareru nervózne prekračovať v priehľadnej kopule. Ich pohľady sa stretli. Parera sa naširoko usmiala a vrúcne objala svoju chovankyňu. Zaborila tvár do jej vlasov, aby si náhodou niekto nevšimol strach v jej očiach.
„Vybrali ťa!,“ zašepkala staršia žena.
„Čože?“
Parera jej potriasla studenou ale vlhkou rukou, akoby jej chcela poblahoželať.
„...mám plán. Po práci ma počkaj v technickej miestnosti v bloku DPT.“ Ženy sa na seba zadívali a bez akéhokoľvek náznaku, každá sa vydala inou stranou auly.
***
Lasa čupela medzi starými kanistrami na pitnú vodu a rátala každú minútu. Tma sa v miestnosti priam zhmotňovala. Odrazu sa na čiernej stene objavil oči ťahajúci žltý obdĺžnik. Vo dverách sa černela čiasi postava. Nebolo jej vidno do tváre. Miestnosť sa rozozvučala jasným mužským hlasom.
„Lasa, už som tu! Posiela ma Parera!“
Lasa zadržala dych. Ruky sa jej spotili, v ústach mala sucho.
„Lasa, viem že si tu! Tak sa už konečne ukáž!“
Dievča sa prihrbilo, až sa takmer dotýkalo hrudníkom zeme. Vzduchom sa rozlialo cvaknutie a obrovské stropné halogény zaliali miestnosť bielym svetlom. Lasin preľaknutý pohľad sa odrazil v kamere, ktorá monitorovala priestor zhora.
„La...ach!“ Prísny hlas prehlušil tupý úder. V miestnosti pribudla ďalšia postava.
„Lasa!“ Tentokrát to bol ženský, dôverne známy hlas. Dievča vyplašene zdvihlo hlavu. Hodnoverne pripomínalo poľné zvieratko z dôb dávno minulých, pripravené kedykoľvek vyraziť na útek. Parera stála na prahu zorného poľa a v ruke zvierala mechanickú tyč. Zverenkyňa vybehla spomedzi sudov. Zrak jej padol na muža ležiaceho na zemi. Z rozbitej lebky a natrhnutého obalu na nej sa rinula lepkavá, tmavá krv. Parera strhla Lasu za rameno a obidve inštinktívne vybehli z haly.
Chodbou sa ozýval výstražný signál. Pre monitorované bežiace tiene vytvorili Strážcovia systému každých sto metrov nepriepustné gelové membrány, zabraňujúce prieniku nielen tuhému ale aj kvapalnému a plynnému skupenstvu. Gél sa postupne začal rozpínať. Svoj objem dokázal niekoľkonásobne zväčšiť v priebehu pár mikrosekúnd. Ženy dobehli k priechodným dverám medzi nakladacou rampou a blokom DPT. Lasa sa oprela do spínacieho zariadenia.
„Sú zamknuté!“ pritlačila tvár na priehľadné, trochu zarosené okienko.
„Dnes som pozvala aj Daka“, nadhodila udychčane Parera, „dúfam, že vie, čo sa patrí.“
„Máme pár minút kým sa udusíme. V tom lepšom prípade to budeme to mať rýchlo za sebou. Alebo zomrieme oveľa horšou smrťou! Dofrasa, kde je!“ Stupňovalo sa jej zúfalstvo v hlase.
Za okienkom sa odrazu rozjasnilo. Okrúhly modul pristál priamo pri bráne. Dak sa knísavým pohybom za výdatnej pomoci magnetického zariadenia, približoval ku komore. Rozjarene kýval z kabíny.
„Trkvas, nemávaj a radšej nám pomôž!“, zbytočne sa rozčuľovala Parera.
Starec sa vypotácal z plechovky spolu so záhadnou skrinkou obdarenou dvoma elektrickými otváračmi. Horlivo sa pustil do práce. Po chvíli sa ozvalo puknutie a brána sa pootvorila o veľkosť mužského predlaktia. Dak ešte chvíľku iskril, no nakoniec chrapľavým hlasom s ľútosťou oznámil, že sa dvere zasekli. Ženám ani len nenapadlo, pokladať to za problém. Telá sa nasilu pretlačili otvorom a v letku naskočili do modulu. Dak sa k nemu rozbehol ako prvý, ale vďaka zlej fyzickej kondícii takmer zmeškal svoj posledný spoj. S ťažkosťami sa vyštveral do kabíny. Parere sa zdalo, že by mal mať okolo 60 rokov. Okolie si myslelo že má viac. Jeho večne mastné biele vlasy sa mu nahrnuli do tváre. Nepokojne si ich odhŕňal prstami špinavými od technického oleja, čím im dodal nový odtieň. Spoločne s Parerou uzavreli krídlo modulu. Dátum jeho vzniku bol porovnateľný s Dakovým rodným. Traja ľudia by v ňom nedokázali oproti sebe stáť ani na jednej nohe so zdvihnutými rukami nad hlavou. Našťastie nemali toľko času, aby si to overili v praxi. Lasa sa schúlila pod palubnú dosku, kde bolo najbezpečnejšie. Parera vyliezla do odkladacieho priestoru. Dak okupoval miesto pilota. Trysky motorov vyšľahli a modul sa vzniesol nad komplex. Chvíľku len stál v stĺpci a zvykal si na priestor pripomínajúc novovekého kolibríka.
„Plnou parou!“ zavelil Dak veselo a vzápätí sa už vznášadlo hnalo temnotou.
„Daker, kam vlastne letíme?“ opýtala sa po rýchlom štarte Parera.
„Do tej špinavej diery, do Chymoli!“
Ženy sa na seba neveriacky pozreli. Chymoli bol kanál civilizácie. Žilo tam bahno spoločnosti, všetko, čoho sa vo vesmíre neposkytovalo veľa, toho tam bolo nadbytok. Chymoli malo svoje vlastné pravidlá! Táto nehostinná pevnosť prežila len vďaka súčastnej kongregácii galaxií, ktorá nedovoľovala ničiť neprebádané planéty a planétky. To jediné ju chránilo pred výkonným prstom vládnucej triedy. Nezmyselný humanizmus opäť raz zvíťazil. Zlé poveternostné podmienky, nedostatok pitnej vody a nekvalitná ílovitá pôda spôsobili odchod jediného investora snažiaceho sa vytvoriť na Chymoli obývateľné miesto pre robotníkov pracujúcich v ťažobnom priemysle. Chymoli sa stala miestom utečencov, vrahov, podvodníkov, žobrákov a zlodejov. Sociálna bezpečnosť neexistovala. Istoty neposkytovala žiadne. Vražda sa pokladala za štandardný spôsob riešenia stretu protichodných záujmov, prostitúcia za bežný prejav zárobku.
„Prečo práve tam?“ vyhŕkla Lasa.
„Za prvé: Chymoli nie je pod priamou kontrolou Evergasu. A za druhé: chcem si splniť dávny sen. Nikdy som neprestal dúfať, že opustím kolóniu a pozriem sa na zúbok najväčšiemu lorackému tajomstvu, skrytému práve blízko Chymoli.“
Parere sa rozšírili oči. „Hovoríš o ...Oku? Nikto nevie, kde je vchod k nemu!“
„Nikto okrem najvyššieho vedenia Spoločnosti a mňa.“
Z náprsného vrecka vytiahol lesklý, kovový odznak. Dýchol naň, preleštil ho palcom a zapichol si ho do goliera ochrannej vesty.
„Konečne, na túto chvíľu som čakal celý život.
„Map-man,“ slabikovala názov Lasa. „Odkiaľ to máš?“
„Otec otca môjho otca zmapoval celú Paleasovu sústavu. On objavil Lorak. A Oko. Za to dostal od Spoločnosti toto vyznamenanie, ktoré mu zabezpečilo doživotnú politickú funkciu. Ja som bohužiaľ zdedil len túto hodnosť a čestné miesto v klube astronómov. A súradnice Oka. Nebyť tohto tu,“ poťukal na odznak,“ už dávno by som bol pre nich len starý kus ovísajúceho mäsa na kosti.
Parera mu bola ako dcéra. Lasu poznal málo, no záchrana ich oboch sa stala akousi pákou, ktorá mala zmeniť monotónnosť života v Spoločnosti na heroickú epizódu so šťastným koncom...aspoň v to veril. V tomto črepe nás dostihnú skôr či neskôr a privedú nás späť!...Jedine žeby nie,“ precedil pomedzi zuby Daker a chrapľavo sa rozrehotal.
„Zatiaľ je stratosféra čistá,“ informovala Parera lúštiac symboly z obrazovky radaru.
„Sledujú nás už dávno, len ich nevidno . Štíty odrážajúce radarové vlny sú na ich lodiach konformným vybavením. I ľudskému oku sú častokrát nepriepustné. Tu zas využívajú rýchle, trasľavé poskakovanie priestorom s dopadom na žltú očnú škvrnu.
Daker zoptimalizoval riadenie a zapol automatického pilota. Otočil si sedadlo o 180 stupňov a zakvačil hlavu do manuálneho prehliadača prostredia.
„Viem, že sú tam, paraziti! Vyslali za nami vtáka.“
Lasa vyliezla zo skrýše.
„Ukáž? Zaujímala sa Lasa. „Nič nevidím.“
„Musíš sledovať odraz a lesk v lome svetla, ktoré sa sem-tam objaví.“ Navigoval ju Dak.
„Dúfam, že to stihneme. Keby nie, mám tu v zálohe ešte jeden fígeľ, hehe. Sám som ho chytil.“ Pochválil sa a vytiahol spod sedadla čiernu plastovú krabičku. Zahrkal s ňou a potom ju opatrne pootvoril. Všetci traja si pritisli hlavy k sebe.
„Marmolator!“ Tajuplne zašepkal Dak. „Aký je malý, taký je nebezpečný. Stačí jedno pohryznutie a ľudské telo sa v priebehu pár sekúnd zmení v riedku želatínovú hmotu. Hodne lepkavú! Videl som, keď tá malá sviňa pohrýzla netopiera. Hlava mu preletela zadkom kôr ako sa stihol odtrhnúť od steny. Na zemi sa objavil len netopierí mastný fľak, na ktorom som sa šmykol a natrhol si prdel, cheche.“ Ženy sa na seba znechutene pozreli.
„Radšej si drž svoju poistku zaistenú. Nikto tu nemá záujem o organické tekutiny.“
Akonáhle Dak dôkladne uzavrel nádobu, sťažka sa rozkašľal. Červeň mu vystúpila do tváre. Nádychy sprevádzané híknutia a opätovný kašeľ. Každý sval na Dakovom tele sa začal pohybovať. Pulzovala v ňom každá bunka. Oči mu vychádzali z jamôk, z nosa a uší sa pustila krv.
„Ever! Rýchlo!“ Vykríkla preľaknutá Parera. Lasa náhlivo otvorila malý odkladací priestor a šmahom ruky z neho vyhádzala všetok obsah. Ampulky Everu boli tradičnou výbavou každej lekárničky. Lasa zubami strhla plastový kryt z ihly, tenšej ako vlas, na vrchu ampulky. Zabodla hrot do tepny, až po okraj. Pichnuté miesto tuho pritlačila. Muž zastonal a čoskoro sa prestal triasť. Opojná látka účinkovala okamžite. Oči mu zaliezli späť do jamôk. Zreničky sprítomnili pohľad. Chlap zhlboka odfukoval. Kropaje potu mu obsypali celé telo, ochranný oblek zvlhol. Závislosť na Evere nebola ničím zvláštnym.
„To svinstvo ma zabije!“ Zahromžil svoje prvé slová.
Látku Ever vyvinula Spoločnosť na žiadosť galaktickej veľmoci v spolupráci s farmaceutickými spoločnosťami, ktoré patrili pod jej správu. „Kompletná dávka všetkého čo vaše telo potrebuje!“ zneli reklamné spoty vysielané jedinou demagogickou televíziou patriacou Evergasu. O vedľajších psychadelických účinkoch sa samozrejme nikdy nehovorilo ani nepísalo. Bezhraničná dôvera voči Spoločnosti zo strany starostlivosti o svojich zamestnancov nedávala podnety k hlbšiemu záujmu. Daker bol jedným z prvých kolonistov, ktorým bola látka Ever podávaná. Blahodárne účinky opájali organizmus a jeho tolerancia sa zvyšovala s narastajúcou frekvenciou užívania. Stopy po nespočetných vpichoch rýchlo vyliečili trubičkové aplikátory, ktorého existenciu na tele prezrádzala len hnedá bodka. Kedysi sa podobný útvar nazýval znamienko. Nikto z kolonistov však netušil, čo nastane v prípade nedodania Everu do organizmu. Vedela to iba spoločnosť!
„Lasa, prosím, skontroluj situáciu!“
Dievča upriamilo pohľad na detektor. No žiaden pohyb nezaznamenalo. Potom hlavu vsunula do manuálneho ďalekohľadu.
„Čo do r...“
„Vrrrrrrrrnnnnn....“
Nečakane sa celá loď roztriasla.
„Do šľaka, zamerali nás!“ skríkol Dak. „Sme v ich deštrukčnom poli! Napnite čo najviac svaly a vydýchnite!“
Rachot drásal ušné bubienky, vibrovanie bolo čoraz intenzívnejšie. Lasa v intenzite vibrovania nemohla vytiahnuť hlavu z objektívu. Celé telo sa jej triaslo. Končatiny sa súbežne pohybovali v rozpätí desiatich centimetrov. Zuby cvakali naprázdno. Silové pole sa stupňovalo. Odoberalo energiu modulu, spomaľovalo jeho činnosť a dokázalo zničiť všetko živé vo vnútri. Dak bol priviazaný o sedadlo pilota, nedokázal však ani vystrieť ruku a a spustiť prívod núdzovej energie. Lasa v záchvate narážala do bočných stien a okolo poletovali úlomky jej zubov. Ich myslí sa zmocňovalo bezvedomie. Srdce im odumieralo vyčerpaním pod neznesiteľným tlakom. V momente svojho zlyhania dostalo niekoľkonásobnú dávku elektrickým šokom a bolo znova a znova budené k činnosti. Odrazu sa kovový kryt zo vstupu do nákladného priestoru uvoľnil a vrazil do palubného počítača. Vzápätí celou silou treskol do záchrannej páky. Stalo sa to v poslednej sekunde pred samozničujúcim aktom. Vznášadlo zahrabalo z posledných síl a prívod rezervnej energie spôsobil prudké vymrštenie do prázdnoty rozprestierajúcej sa pred nimi, preč z dosahu nepriateľa.
Nastalo ticho. Dve telá bezvládne ležali. Jedno ovislo v kresle.
„Ách...!“ Lase sa predralo zo stiahnutého hrdla akési zabublanie. Podarilo sa jej s ťažkosťami pretlačiť hustú, sladkastú tekutinu so zvyškami hlienu a drobnými čiastočkami zubnej skloviny zvieračom do žalúdka. V hlave jej hučalo, ruky sa triasli. Všetko ju ukrutne bolelo. Pokúsila sa podoprieť a zdvihnúť. Jej svaly však odmietali príkazy. Ruku si podložila pod seba a prevalila sa na lakeť, ktorý využila ako opornú konštrukciu na vykonanie jednoduchého pohybu. Dostala sa tak do sedu. Krvácala snáď odvšadiaľ. Prešla jazykom cez ústnu dutinu, aby zistila stav škôd. Pochopila, že usmievať sa dlhšiu dobu nebude.
Pomohla sa Parere posadiť. Ich rozhrkané kosti sa vracali na svoje pôvodné miesta.
„Ani sa nepohni!“ Ostro zašušlala Lasa. „Možno máš niečo zlomené.“
Parera trpezlivo, bez pohnutia, vyčkávala následnú pomoc. Lasa vytrhla zo sedadla spolujazdca opierku na hlavu. Potláčajúc vlastné pocity, prstami prehmatávala stavce priateľky. Keď sa dostala k temenu hlavy, celý úkon zopakovala ešte dvakrát. Chcela si byť istá.
„Máš vyskočené dva stavce, chvalabohu, zlomeniny vyzerajú inak.“
Potom opatrne chytila do dlaní Parerinu hlavu a rýchlym pohybom trhla smerom k zemi. Ozvalo sa razantné chrupnutie sprevádzané piskľavým škrekotom. Operadlo sedadla priložila zozadu ku krku a stiahla ho výsuvným pásom. Žena mala zmeravenú celú hornú časť trupu. Obe ubolene pristúpili k sedadlu vodiča a skontrolovali jeho obsah. Daker bol pri vedomí, stále pripútaný o sedadlo a výraz jeho tváre pripomínal vysušenú akvarijnú rybičku.
„Si celý?“
„Nikdy som sa necítil lepšie.“ Klamal milo. Pokúsil sa o niečo, vzdialene pripomínajúce úsmev, no vyzeralo to skôr ako zmrštenie sa tridsiatichdvoch svalov na tvári pri hľadení do slnka a ich následnom uvoľnení. Skontroloval radar.
„Dámy, Chymoli je pred nami ...cheche. Za dve minúty pristávame. Držte sa.“
Parera a Lasa si pripravovali rozbitú psychiku na pristátie.
***
Modul sa dychtivo vznášal nad jedinou pristávacou rampou, pôsobiacou ako rozmlátené ihrisko pre ťažké mechanizmy.
„TE-X1-LF žiada o pristátie. Opakujem, TE-X1-LF žiada o pristátie,“ papagájoval Dak do vysielačky.
„Chŕ, chŕŕŕ, zaregistrujete sa osobne, prosím.“
„Rozumiem!, Lasa, môžeš chodiť?“
„Čiastočne.“
„Hneď ako sa dotknem rampy, utekaj s týmto čipom do riadiaceho strediska.“
Lasa prikývla. Z palubného počítača sa ozvalo pípnutie.
„ Päť, štyri, tri, dva, jeden....nulová vzdialenosť.“ Hydraulické dvere sa automaticky odsunuli a dievča z nich vyskočilo. Loď sa vzápätí vzniesla pár metrov nad zem, rešpektujúc pokyny strediska. Rýchlosťou zraneného zvieraťa, vybehla po šikmej rampe hore.
„Sakra!.“ Zaklial v duchu Daker. Na monitore sledoval pohybujúce sa dôverne známe teleso. Vták sa rútil priamo na nich!
***
Lasa otvorila ťažké kovové dvere a vybehla späť na pristávaciu rampu. Ostrý vietor a dážď jej šľahal do tváre. Dlhé vlasy a mokré oblečenie sa na nej trepotalo v nezastavujúcom sa antirytme.
„Loď! Kde je loď! Nevidím svetlá modulu! Kričala v duchu, navonok však vládala len bezmocne vzlykať. Točila sa na mieste, s pohľadom šialenca, obzerajúc sa vôkol seba. Odrazu zbadala obrovský tieň ustupujúci a vzďaľujúci sa jej zdohľadu. Bol to kovový strážca Spoločnosti. Odlietal. Vták sa nikdy nevracal. Svoje dielo pohltenia vykonával rýchlo, deštruktívne, neľútostne.
„Nie!“ Hystericky vykríkla. Stojaca uprostred dráhy, srdcervúco nariekala. Jej beznádej silila v každom nádychu. Zrútila sa do mláky. Slzy jej vyplavovali tú strašnú bolesť. Celá jej existencia, všetko čo bolo blízke, stratila v hmlistom okamihu! Zostala sama. Úplne sama. Radšej by bola mŕtva.
***
Dakerovi unavene klesla brada na hruď.
„Urobil som čo som mohol a musel. Takto som aspoň úctyhodným pokračovateľom života svojich predkov. Som plnohodnotným členom spoločnosti!“ Parera naňho udivene pozrela.
„ I za cenu života toho dievčaťa!“ Dodal a na chvíľku sa pohrúžil do svojho svedomia.
„Poď ku mne zlatko,“ oslovil Pareru a pritisol si jej tvár k svojej. Ich tváre sa spojili v poslednom smrteľnom bozku. Nebyť nevyhnutnosti tohto gesta, vyzeralo by to ako incest. Skôr ako sa stihli od seba odtrhnúť, jednotlivé orgány sa im zliali dokopy. Dakove odkvapnuté oko sa naposledy pohlo. Ich šaty sa ponorili do organickej masy rozpustených tiel na podlahe. Malý čierny tvor sa horko-ťažko predral na povrch svojich obetí. Postavil sa na vyčnievajúci ostrovček Dakovej pečene, ktorá bola i teraz najtvrdšia.
Bočné dvere modulu sa otvorili a mäkká hmota sa pohla smerom von. Marmolator bol jediným pasažierom, ktorý prežil. Nikto z posádky Spoločnosti mu však nevenoval pozornosť.
***
Lasa sa udychčane štverala nehostinnou prašnou scenériou pohoria Wiyd. Za niekoľko hodín by už mala byť v tranzitnej zóne mesta. Na oblohe visel šedobordový oblúk smogu ožiarený svetlami civilizácie. Vo chvíľach, keď sa dostala cez najvyšší bod kopca, ovzdušie veľkého mesta rozprestierajúceho sa pred ňou bolo jasnejšie ako denné svetlo. Lasa zanedlho zišla kamenným povrchom do ulíc. Všade navôkol sa rozprestieral chlad a prázdnota. Cesty boli prepchaté odpadkami, domy boli pozliepané z nekvalitného stavebného materiálu, ktorý bol večne mokrý a rýchlo hnijúci. Potrubia smrdeli močom a potkaním trusom. Pôda sa rozvievala všade navôkol a v intenzite vetra narážala do všetkého statického ako drobný dážď. Lasa sa unavene šuchtala dolu mestom. Na ulici nebolo živej duše. Horko-ťažko sa dotackala k prvému rozžiarenému podniku, ktorý bol zaviaty nánosmi špiny. Život v meste fungoval prevažne v podzemí. Vstupným generátorom sa jej podarilo prekĺznuť dnu, do učupeného podniku bez bližšieho udania identity.
V bare bolo napodiv ticho a teplo. Posadila sa za veľký okrúhly stôl plný prázdnych pohárov a rozsypaného svetelného granulátu. Jej telo sa ukrutne premáhalo, aby nepodľahlo únave, aby sa vydržalo sústrediť na minimum vzruchov okolo seba. Až neznámy hlas ju vytrhol z nečinnosti.
„Čo tu hľadáš dievčatko?“
Nebolo ľahké rozpoznať, či ide o muža alebo ženu. Mäkký oblek kopíroval dlhé štíhle telo. Tvár neznámeho bola jemná, pery tučné a vykrojené. Tmavé konce vlasov siahali až na hruď. Hlboký tón hlasu pripomínal ozvenu.
„Chcem u vás pracovať, pane. Som helóta.“ Nevyriekla to prosebne, ale naliehavo a vlastne tie slová ani nevyriekla, ale vyhŕkla ich, vyrazila ich zo seba so sykotom ako had.
„Hm, takže robot? Znesieš veľa. Potrebujeme niekoho na zápasy v bahne...alebo striptérku. Nových tvárí nie je nikdy dosť.“
Usmiala sa postava zoširoka. Lase sa naskytol pohľad úbohosti zubného chrupu pripomínajúceho šachovnicu.
„Ovládam hry! Hazardné hry.“
Miestny si začal Lasu pozorne obzerať.
„A aké iné by sa tu ešte dali hrať?“ Snažil sa zosmiešniť jej výpoveď. Muž alebo žena sa prikrčený zosunul na sedadlo a prekvapene pozeral na Lasu pohľadom, ktorý zdanlivo prezrádzal nedôverčivosť, v skutočnosti však prýštil z číhavej zvedavosti.
Lasa vytiahla z vrecka kombinézy elektronický diár. Na malom monitore sa rozžiarila digitálna sieť so stovkami čísel. Obrátila ho smerom na muža.
„Vyberte si číslo a povedzte mi riadok v ktorom sa nachádza.“
Červené pery sa dali do pohybu. „ Riadok 082.“
Lasa pozorne sledovala každý záchvev na jeho tvári. Obrazovku si pritiahla k sebe a zoomom si priblížila číselný rad. Potom oči vyvrátila dohora, akoby v duchu niečo spočítavala. Keď jej tvár nadobudla prítomný výraz, vychŕlila zo seba výsledok.
„386. Vybrali ste si ho podľa počtu mesiacov krúžiacich okolo Loraku.“
Rýchlosť a presnosť Lasinho výroku hráča ohromila.
„Nemožné!“ Vyhŕklo z neho napokon. „Chcem si vybrať ešte raz!“
Lasa trpezlivo predložila tabuľku a celý proces zopakovala od začiatku.
„32. Vybrali ste si číslo 32 a je to váš vek.“ Keď uvidela kladnú reakciu na svoj odhad, opadlo z nej všetko napätie. Vedela, že systém hry zostavila dobre.
„Pekný trik! Dal by sa speňažiť.“ Za kamenným výrazom sa skrývala neúprimnosť.
„Začneš u mňa ako striptérka!“ Oprel sa trucovito o päste rohu stola. Takmer sa dotýkal tvárou tej Lasinej.
„Tu žiadnych kryplov nepotrebujeme!“ Skonštatoval sucho.
Na šťastie pre Lasu, nevenoval už ďalšiu pozornosť a podozrenie jej zdravotnému stavu vykradnutého trezoru.
„Máš kde bývať?“
Lasa sklamane pokrútila hlavou, ale protestovať sa neodvážila.
„Ber ako výhodu. Je mi jedno odkiaľ si prišla a prečo si tu, v tejto diere. Tento podnik má iba jedno pravidlo: čo poviem je sväté, rozumieš?“
„Rozumiem.“
„Dobre,“ prikývla postava, „moje meno je Galdin. A teraz poď za mnou.“
***
Spolu prešli obrovskou miestnosťou, plnou stolov a komorných sedadiel visiacich zo stropu. Virtuálne rastlinstvo lemovalo cestu do zákulisia arény. Muž odhrnul ťažký baldachýnový záves, ktorý bol vo Veku prevratu skôr raritou. Lasa cezeň prekĺzla a pred ňou sa objavil trojdimenzionálny výťah. Bol natoľko úzky, že si Lasa s Galdinom takmer stáli na nohách. Nechápala prečo stavajú také malé priestory v tak veľkom vesmíre. Dievča osobe oproti nesiahala ani po plecia.
Podlaha zapraskala a výťah sa zastavil.
- „Tadiaľto.“. Kráčali podzemnou chodbičkou smerom k vchodu do jednej z množstva buniek, lemujúcich priestor. Galdin zaregistroval pri vstupe Lasine identifikačné číslo. Dvere sa odsunuli. Priestor v bloku nebol väčší ako 2x2 metre. Žiadne okno, žiadna obrazovka, žiadne oko Spoločnosti. Len skromná vysokoúčelová miestnosť s vysúvateľným lôžkom, sociálnym zariadením a zbernou nádobou na osobné predmety. Nebolo čo veľmi obdivovať. Umelé svetlo presvitalo cez steny a reagovalo na organické podnety. Lasa bola zaregistrovaná. Odteraz bola určovateľom klimatických zmien vo vnútri.
Osvetlenie stmavlo. Lôžko sa automaticky vysunulo. Muž bez slov pochopil, že jeho ďalšia prítomnosť nie je nutná. Lasa sa ledva držala na nohách.
„Za ubytovanie budeš platiť polovicu toho, čo zarobíš, bez ohľadu na to, koľko to bude. Polovicu, z toho čo ti zostane, budeš odvádzať mne za to, že som ti umožnil tu pracovať. Zvyšok minieš na granulovú stravu, viac si nebudeš môcť dovoliť. A ak aj niečo po dlhej dobe ušetríš, použi to na svoju opravu. Nikto tu nevydrží večne a my sa o teba starať nemienime. Si biomechanická a každý motor, či rotor sa raz pokazí.“
Ešte raz si ju kriticky poobzeral.
„Teraz sa vyspi, za 3000 minút ťa čaká premiéra.“ Muž vytiahol naozajstnú prikrývku.
Lase nikto dvakrát nemusel hovoriť, čo má robiť. Svoje telo bezvládne spustila na lôžko. Mäkká prikrývka ho ovinula a okamžite vytvorila požadované teplo. Lasa mala prvýkrát na sebe takéto prikrývadlo. Nemalo žiadne regulovanie teploty, žiadne generátory umelo navodeného spánku, bola to proste veľká, špinavá deka s množstvom baktérií a svojským pachom. Zavrela oči. Nevnímala už nič okrem tlkotu svojho srdca. Režim jej mysle zhasol, svalstvo oťaželo.
***
Hudba sa rozlievala miestnosťou. Lasa prudko otvorila oči.
„Kde som to!“ Predralo sa jej zo suchého hrdla. Rokmi vypestované návyky, budenia sa k aktivite prostredníctvom zvuku, zanechali na každom zamestnancovi Spoločnosti nemalé následky. Zvuk bol však len v jej mysli. Vedomie reagovalo na úplne iné podnety. Robot, tiahnúci sa zo stropu, zrušil elektromagnetickým vlnením Lasin spánkový signál a postupne pridával na intenzite, pričom spoľahlivo preberal organizmus k aktivite. Osvetlenie v bunke silnelo.
„Tridsať minút do nástupu,“ ozval sa robotický hlas. Lasa sa s ťažkosťami posadila. Rukami si trela ubolené končatiny. Strhala zo seba kombinézu a postavila sa pod prúd čistiaceho gélu, vytryskujúceho z kruhovitého otvoru na strope. Na stene sa objavil odraz jej podobizne. Štíhle, drobné telo, bez gramu tuku. Červené vlasy si zapla dohora. Z komody vytiahla tetragatový colorifikátor. Prúd farieb v gumovitom skupenstve sa rozpŕchol po pokožke. Výhodou bola maximálna flexibilita a originálnosť oblečenia. Nikto iný okrem samotného nositeľa tento oblek nemohol stiahnuť dolu. Hrubá vrstva make-upu pokryla bielu tvár a zostaršila ju o pár rokov. Vysoké čižmy skryli modriny a podliatiny. Vizuálne bola pripravená. Lasa sa nepozerala na seba ako na človeka, ale na ženu odhodlanú predať svoje telo, dostať za to prachy a čo najskôr opustiť život, ktorý zvolila. Akým spôsobom sa k tomu dostane, nebolo v tejto chvíli podstatné. Brána sa odsunula. Ráznymi krokmi vyliezla na pódium. Interiérom podniku sa niesli nadržané výkriky prevažne mužského osadenstva. Do nápojov svetlej farby sa automaticky primiešavali povzbudzujúce látky, do drinkov tmavej, utlmujúce. Hostia vďačne platili za chvíľkovú rozkoš, dekadentné divadlo, odpútavajúce od každodenných starostí. Za zabudnutie na nehostinné podmienky života v tejto diere galaxie sa platilo bez rozmýšľania, ako za všeliek ľudského trápenia. Tovar, ktorý bol hosťom ponúkaný, ani zďaleka nespĺňal podmienky podniku druhej kategórie. Nikomu to však nevadilo.
Helóty vystavovali zväčša vlastné telá, bez umelých a silikónových náhrad. Ak niektorej z nich chýbala končatina, alebo iný orgán, stále mohla vykonávať svoju prácu. Helóty boli klonované bytosti z tiel predajných mŕtvych. Ich vnútornosti boli syntetické, ľahko opotrebovateľné. Vyvinuté boli despotickými vládami na vykonávanie ťažkej práce. Na pohľad neboli odlišné ničím od živých, organických bytostí. Ich zánik mohol nastať kdekoľvek a kedykoľvek v prípade afunkčnosti vnútorného orgánu. Federáciou bol prijatý zákon, v ktorom sa vražda helót síce pokladala za trestný čin, no jeho výmer sa nevyrovnal ani bežnému kozmickému priestupku. Helóty boli vo všeobecnosti žiadané a pre svoju nízku hodnotu si prácu našli takmer na počkanie.
***
Lasu oblievala horúčava.
„To nezvládnem!“
Lasa si priložila malý ružový štvorček priamo na jazyk. Účinky nenechali na seba dlho čakať. Svetlá sa jej rozplývali pred očami, úsmev na perách sa formoval samovoľne. Čím bližšie bola pri publiku, tým citlivejšie sa jej dotýkal pach bytostí a smrad prepotených tiel.
***
„Bolo to príšerné. Tak trápne vystúpenie som tu ešte nemal. Kričal nazlostene Galdin.
„Ani jedno artistické číslo, ani kvapka krvi, moču alebo vytrhaných vlasov! Hej vy dvaja, pripravte hráčsky stôl pre to nemehlo!“ Rozkázal robotom- upratovačom.
Lasa vošla do veľkej miestnosti, izolovanej od hluku návštevníkov a omamných látok.
„Sadni si.“ Ponúkol jej Galdin odsunutú stoličku.
Lasa klesla na podstavec.
„Si príliš nešikovná!“ Začal ostro.
„Na majiteľa klubu trochu primladý!“ Opáčila Lasa. Mužovi sa rozšírili zreničky a do tela, akoby sa prinavrátil život.
„Prečo si sem prišla?“
„Potrebujem kredit. Na loď!“
„Tak to tu budeš musieť makať aspoň 20 valorských rokov, aby si si mohla dovoliť zaobstarať hoci aj ten najopotrebovanejší črep schopný odletieť z tejto zabudnutej galaxie.“
„V tom prípade si ho budem musieť zohnať iným spôsobom, lebo 20 ani valorských, ani yonských tu zostať nemienim!“
„ Ak potrebuješ nazbierať kredit rýchlo, môžeš ponúknuť na predaj aj iné veci,“ veľavýznamne zdvihol bradu a opovržlivo pokýval hlavou.
„Máš zdravé končatiny. Predaj tie, alebo iné orgány...poznám obchodníka, ktorý ti dobre za ne zaplatí.“
Lasa prižmúrila oči a nasupene si prehliadla toho bezohľadného kruťasa.
„Nikdy!“ Vyhlásila nekompromisne.
„Mám na teba kupcu. Ponúkol mi za teba 450 technických opráv. To je za helótu ponuka nehodná odmietnutia. Povedal som však že nie si na predaj. A vieš prečo? Pretože si človek!“
Zvýšil hlas a buchol päsťou do stola.
Lasa zostala zaskočená mužovou prezieravosťou.
„Helóta by pri výhodnej ponuke neváhala ani sekundu. Helóta by si rolu striptérky osvojila už len pri vyslovení tohto názvu.“ Dodal už pokojnejším tónom.
„Áno, som človek,“ priznala sa, „ale v prvom rade som slobodná bytosť s možnosťou voľby. Sloboda človeka a pochopenie vlastnej jedinečnosti je kľúčom k zmysluplnému životu vo vesmíre. Prišla som sem, lebo systém v ktorom som bola nútená žiť rozhodoval o mojom osude bez môjho vlastného pričinenia. Nie je to dobrá cesta, ani voľba, že som práve tu, ale je to moje slobodné rozhodnutie.“
Majiteľ podniku prikývol.
„To chápem. Dohodneme sa. Pracuj pre mňa tak dlho ako budeš potrebovať.“
Potom blahosklonne mávol rukou.
***
Lasa stála za stolom a prívetivo sa usmievala na protihráčov. Od príchodu do Galdinovho podniku všetok voľný čas venovala výrobe nových druhov kariet a kombinácií pre svoju hru. Netrvalo dlho a z Lasy sa stala najlepšia krupiérka. Desiatky zákazníkov sa prišlo každý večer pobaviť jej číselnými variáciami a odhaleniami, ktoré z nich dokázala vyčítať. Taxa huxolov za jednu hru sa zvyšovala priamo úmerne s hodnotou stávok. Lasa mala každý matematický krok dokonale premyslený, psychológiu hráčov odhadnutú. Niekedy, len tak z rozmaru, nechala záujemcu vyhrať i väčší kredit, aby inšpirovala potenciálnych zákazníkov. Nemenej dôležitá bola pedbežná príprava. Opakovanie sa tej istej hry bolo po čase nudné, chcelo to obmeny a vylepšenia. Keď Galdin videl, ako suverénne Lasa narába s pomôckami, dal jej voľnú ruku pri manipulácii s bankom. A Lasa túto slobodu aj náležite využívala. Niektoré večery dokázala s kreditom desiatky huxolov stonásobne zvýšiť bank a tým aj zdramatizovať konečnú tragickú dohru oprotisediaceho. Pravda, pri niektorých zákazníkoch s týmto postupom nepochodila, no v konečnom dôsledku priniesla podniku v krátkom čase viac blahobytu ako tá najlepšia striptérka za celý život exhibicionizmu. Svoj definitívny odchod stanovila na posledný deň premeny Smaragdového mesiaca. Nechcela a nepotrebovala viac. I naďalej sa držala svojho plánu.
Dnes večer boli hostia podniku obzvlášť dobre naladení. Dvaja mladí Ataraxovia sa už tretíkrát vrátili k Lasinmu stolu, aby vyskúšali svoje šťastie. Obaja vložili primeraný počet huxolov do banku. Lasa im opätovne rozdala karty z ktorých si vybrali čísla a po jej krátkom prepočte ich ohromila pomyselnými číslami s výkladom príčiny ich výberu. Odrazu sa za nimi zjavil veľký, rozkysnutý Ataraxan, ktorý, ako sa zdalo, sa dôverne poznal s mladíkmi. Obaja naňho spustili prúd výrazov, ktorým Lasa nemala šancu rozumieť, pretože okrem galaktickej reči Nového veku, žiaden iný jazyk neovládala. Ataraxan pokýval mäsitou hlavou a naklonil sa nad stôl.
„Teraz chcem hrať ja!“
Lasa mávla rukou na dôkaz aby si sadol oproti. Jeho ťažké telo sa zvalilo do kresla. Kumpáni oboch obkolesili. Lasa vytiahla balíček novo urobených kariet a rozprestrela ich pred zákazníka. Druhou rukou vyslala výstražný signál Galdinovi. V momente ako sa ich oči stretli, sa hneď cítila bezpečnejšie.
„Vložte prosím kredit o ktorý chcete hrať. Potom si vyberte z týchto kariet číslo. Oddeľte tabuľky v ktorých sa nachádza rovnaký symbol. Ak toto číslo neuhádnem, vyplatím vám dvojnásobnú hodnotu vášho vkladu. Ak ho však uhádnem, váš kredit prepadá v prospech banku.“
Tlsťoch si dlaňou rozotrel po tvári pot spolu so slinami príštiacimi z kútikov úst.
„Dávam do banku 5000 huxolov.“
Lasa zmeravela. Toľko huxolov v hotovosti sa v podniku tejto noci ani nenachádzalo. Galdin sa konečne pretlačil k dievčaťu.
„Prehrala si niekedy?“ zašepkal jej do ucha. „Neprehrala, pokiaľ si to sama nechcela! Riskni to!“ Mamonársky sa mu vydralo z hrdla.
Lasa sa snažila sústrediť na hráča.
„Nie, s týmto človekom hrať nebudem!“ oponovala ticho Galdinovi. „Nemám z neho dobrý pocit!“
Galdin pochopil. Bez ďalšieho vyjednávania narovnal.
„Ľutujem, ale túto hru nepovo.......“ Koniec slova prehltol nasucho. Pri oku sa mu objavil hrot ihlice napustený jedovatou tinktúrou. Jeden z dvoch mladých Ataraxanov sa naňho výhražne zaškľabil.
„Nerozumel som vás dobre -čo nechcete povoliť? Takú malú stávku? V tom prípade zvyšujem stávku na 10 000 huxolov.“
Hodnú chvíľu prezeral predložený balík kariet. Dôsledne vybral tie, na ktorých sa nachádzala voľba a predbežný výsledok zaznamenal na kožu jedného z posluhovačov. Lase podhodil systémy čísel. Dievča si ich potriedilo. Potom sa na chvíľu odmlčalo a sústredene hľadelo do tabuliek. V podniku nastalo prenikavé ticho. Niekto v zadných radoch sťažka preglgol.
„Je to .... 15 964.“
Klient sa hurónsky rozrehotal. Schmatol prístojaceho ruku a tresol ňou o stôl. Na predlaktí mal do krvi vyryté číslo 15 937.
„Prehrala si!“
Lase bolo všetko jasné. Cudzinec odhalil princíp hry. Teraz dokázal manipulovať s číslami, ktoré ona nemala šancu dešifrovať. Uvedomila si, že zlyhala a keby nebolo tohto neodbytného Ataraxana, zaiste by z toho na smrť ochorela. Strnulo sa postavila a chystala sa odísť, keď vtom ju jeden z tlsťochových kumpánov vtlačil späť za stôl.
„Ešte som neskončil! Chcem hrať ďalej!“
„Nemáme vám z čoho vyplatiť výhru!,“ vmontoval sa do monológu Galdin, ktorého sa prehra bytostne dotýkala asi najviac.
„Tak budeme hrať o tento podnik! Ako protihodnotu dávam celý bank.“
Galdin chcel protestovať, no ihlica pritlačená o kútik oka sa v tom momente snažila poposunúť o pár milimetrov hlbšie.
Lasa vedela, že ďalšia hra bude osudná. Šanca vyhrať bola pravdepodobná asi ako srdečný záchvat novorodenca. Ataraxan pozhŕňal karty a hodil ich pred dievča.
„Teraz sa vymeníme. Ty vyberaj číslo!“
Chtiac- nechtiac, Lasa pretriedila karty. Už-už chcela na polyformnú obrazovku vyťukať náhodné číslo, keď vtom dostala nápad. Zadala číslo. Hráč si sebavedome poukladal pred seba štítky a rýchlym porovnávaním netrpezlivo preratúval hodnoty. Pri poslednom z nich sa zarazil. Prihlúply úsmev na tvári sa mu zmenil v úškľabok. Opätovne si poukladal karty pred seba a celý proces zopakoval. V miestnosti sa ozvalo šepotanie. Lasa zbystrila pozornosť. Niečo tu nesedelo! Postup zabudnúť nemohol a náhoda pomýlenia sa bola v tejto chvíli vylúčená. Muž hádzal jednotlivé karty cyklicky dookola, no stále sa nedopracoval k žiadnemu výsledku. Nakoniec šmahom ruky prevrátil celý stôl aj s jeho obsahom. Monitor s číslom takmer vytrhol zo steny. Pozeral naň akoby videl ducha. Lasa sa len usmievala. Číslo, ktoré sa objavilo na obrazovke dotyčný nepoznal. Preto ho nemohol uhádnuť. Ono jediné bolo zámerne vymazané z genetickej informácie Ataraxanov. Lasa sa so záujmom pozrela do skameneného úľaku tlsťocha.
„Chcem dokončiť túto hru! naklonila sa, aby vyriekla ortiel nepoznaného.
V tom momente však ucítila ostré pichnutie pri srdci a jej nádych určený k výpovedi preťalo bolestné zachrčanie. Z hrudníka jej trčal hrot otrávenej ihlice. Drobná postava sa zrútila na zem. V miestnosti vypukla panika. Návštevníci zbesilo behali, narážajúc do seba ako divé zvery v klietke. Lasine oči sa zakalili. Galdin odtiahol jej telo z pozornosti a potajme ho vyniesol na čerstvý vzduch. Pri chladnom dotyku s vetra ho Lasa kŕčovite zovrela okolo krku. Znezrady sa jej otvorili pery a prehovorili hlasom takým čírym a pevným, že sa z neho neveľmi dal vytušiť nadchádzajúci skon.
„To číslo existuje! Je to zakázaná súradnica.“
Galdin sa domnieval, že tento hlas je výplod jej predstavivosti v smrteľnej agónii. Alebo že sa ozýva zo záhrobia, a preto sa mechanicky opýtal:
„Aká súradnica?“
„Súradnica Oka, toľko utajovaného Spoločnosťou! Oko je tu, na tejto planéte!“
Galdinovi nemusela dvakrát vysvetľovať čo to znamená. On sám bol totiž kedysi štvancom Systému. Kolonistom nebolo zatajované toto číslo, pretože Spoločnosť nepredpokladala, žeby sa niekomu živému podarilo opustiť Lorak a ohroziť tak existenciu ich majetku.
Spravodajstvo Spoločnosti verejne označilo Oko ako nevyčerpateľný zdroj energie.
V skutočnosti bol útvar zvaný Oko produktom samotnej vesmírnej prázdnoty. Bol to zhluk drobných, blankytne priesvitných, vláčnych kryštálikov vyprodukovaných vesmírom. Bolo to jeho vajíčko so silne modrým zafarbením na jednej strane, pripomínajúce dúhovku a malého niekoľkokilometrového čierneho semienka ako zreničky. Nebolo isté, či práve toto mal byť začiatok konca starého vesmíru, ale táto biela rotujúca hmota, pomaly, ale stále sa rozpínajúca vo svojej veľkosti, bola zárodkom vo svojej škrupuli, planéte Chimoli. Pri výbere vhodného miesta na založenie kolónie Lorak, objavil expedičný tím astrofyzikov tento prazvláštny predmet. Podarilo sa im lacno odkúpiť a následne premiestniť tento bezcenný kus zeme do obežnej dráhy Spoločnosti. Neskôr ho nainfikovali počítačovým programom, aby mohli nepretržite sledovať jeho vývoj a zrenie. Vedci predpovedali vyliahnutie vajíčka približne za 50 biliónov valorských rokov v podobe, ktorú si nikto z nich nedokázal anilen predstaviť. Boli to však len matematické výpočty a uplatnené vzorce, ktorými Spoločnosť uspokojila potrebu informácie. No nikto z predstaviteľov by neodprisahal toto hmlisté tvrdenie. Oko sa, tak ako každý živý organizmus, zbavovalo nepotrebných výlučkov v podobe žiarenia, ktoré bolo mimoriadne nebezpečné pre akúkoľvek formu života. Preto Spoločnosť nechala jeho priestor otvorený a inak ako elektronicky, nestrážený. Samotné vnútro Oka však bolo liečivé a tradovali sa legendy o jeho zázračných účinkoch. Vrstvovitá škrupina, kde bolo postavené mesto, bola práve tam najhrubšia. Na pohorí výskumov a mieste otvoru, zase najtenšia.
Galdinovou mysľou sa odrazu prevalilo množstvo pochybností a nezodpovedaných otázok. Až sa mu na chvíľu zakrútila hlava. Nebol čas zdĺhavo sa rozhodovať. Lasin život mohlo zachrániť už len jediné. Chopil sa komunikátora na svojom opasku. Po pár sekundách im nad hlavami zaburácala kozmická loď.
Galdin opatrne položil Lasine bezvládne telo na podlahu . Otrávenú ihlicu vytiahol z hrude a pichol jej injekciu s látkou brzdiacou otravu. Lasa sa nehýbala.
V mihu naštartoval loď. Zadal číslo, ktoré znamenalo porážku tučného Ataraxana. Motory zúrivo zarevali a plavidlo vyrazilo k cieľu.
***
Doneba sa týčiaca vysielacia veža označovala miesto pristátia. Z vysielačky sa neustále ozýval naliehavý hlas dispečerky, žiadajúci hlásenie letu. Galdin mu nevenoval žiadnu pozornosť. Bez pozvania zaparkoval koráb priamo v strede opusteného územia. Vrch najtenšej vrstvy „nádeje“ tvoril obrovský komplex z olovenošedého kamenia a bol obkolesený nekonečnou vysočinou chatrne zarastenou len sivým machom a krovím. Iba kde-tu vyčnievali z neho hnedé hroty cedúľ, označujúce miesta vrtov, ako zhnité zuby.
Galdin vzal Lasu do náručia a cez plece si prehodil dvojhlavňovú pušku. Obrovské nádvorie postavené uprostred komplexu bolo len ilúziou skonštruovanou rukami šikovných programátorov. Galdin tušil že planéta je dutá, preto sa nemusel namáhať aby vstup k Oku odhalil v studni. Imaginárne predstavy menili svoj tvar aj formu. Rástli, zväčšovali sa, potom sa búrali a pretvárali do niečoho nového. Zhoda bola iba v podobnosti s obrazom mesta.
Zo studne vychádzalo slabé svetlo. Galdin nahliadol dnu. Obraz, ktorý sa mu naskytol doňho vniesol trochu zanedbávanej estetiky. Prsty sa načiahli do prázdna. Tvár sa mu rozžiarila. Bol v cieli. Biele svetlo prenikalo každou bunkou jeho tela až ku kostiam. Pocítil ľahkosť ako nikdy predtým. Fyzikálne zákony gravitácie odrazu nefungovali. Oko bolo bránou, ktorou všetci vchádzajú do časopriestoru, o ktorom nepochybujú že sa stane ich časom. Na celé svoje jestvovanie sa pozeral z trojdimenziálnej perspektívy . V tých najmenších nezmyselnostiach svojho konania nachádzal obrovský zmysel. Každá odpoveď Oka mu privolávala ďalšiu otázku. Jasnú a logickú. Otázku, ktorá sa v zrode stávala odpoveďou. Už vedel, že nad časom nezvíťazí. Nad časom nezvíťazí nikto. Čas je jediný nepremožiteľný nepriateľ. Galdinov zrak sa zastrel jasom.
Potom opatrne zobral Lasu a pomaly vložil telo do otvoru. Silné svetlo sa rozžiarilo a osvetlilo námestie. Ruky sa predlžovali, vzdialenosť dotyku sa skracovala. Muž sa s prižmúrenými očami zadíval na žiaru, vychádzajúcu zo studne.
Odrazu zbadal jej telo vznášajúce sa ani meter nad okrajom priepasti. Galdin ho prichytil a oslepene odniesol späť do modulu. Pohladil Lasu po bielej tvári a priložil pery k jej ľadovému lícu.
Lasa, povedz niečo!,“ šepotal jej Galdin do ucha úpenlivo, líškavo a neúnavne.
Dievča sťažka oddychovalo. Bol to znak že žije. Pomaly sa preberala z mimozmyslového poblúznenia.
„Čo sa stalo?“ boli jej prvé slová znovuzrodenia.
***
„Rozprávať ti budem o tom inokedy,“ povedal Galdin skôr sám pre seba a radostne pohladil dievča po vlasoch. Potom jej pomohol postaviť sa na nohy. Po rane na hrudníku nebolo ani stopy.
„Mali by sme sa odtiaľto poponáhľať,“ nástojil Galdin. Oko je monitorované, určite už vedia o našej prítomnosti.“
„Celá táto planéta je len jeho škrupina. Pod touto stavbou je jej vrstva najtenšia. Neurobia nič, čo by poškodilo Oko. Povedalo mi to, keď som v ňom bola.“
O pár sekúnd sa už vznášal koráb vo vzduchu a ich šanca na útek sa zvyšovala spolu s predlžujúcou sa vzdialenosťou. Po chvíli Galdin náhle zmenil kurz letu a prudko sa spustil k zemi. Hodnú chvíľu manévroval nad náhornou plošinou, až nakoniec pristál pod obrovskými skalami tvoriacimi vchod do prepravného tunela. Lasa vydýchla úľavou. Bol to ťažký deň. Pozrela sa do Galdinovej rozochvenej tváre. Všimla si jeho zmätený a prekvapený výraz. Ich pohľady sa do seba vklinili. Čosi zásadné zlomilo jeho zlosť. Jeho predsudky a egoizmus. Galdin vytiahol z osobného počítača pripevneného na opasku identifikačnú kartu ku kozmickej lodi a vtlačil ho dievčaťu do dlane.
„Teraz sme vyrovnaní.“
Lasa naňho nechápavo pozrela. Galdin na sekundu zavrel oči a zhlboka vzdychol. Len sila vôle a retrospektíva jeho doterajšieho života mu umožnili potlačiť v sebe vyššie city. Bolestne oprel svoj pohľad o Lasin.
„Nechcem ťa viac vidieť!“
Potom otvoril výstupné krídlo modulu a jeho postava zmizla v zhmotňujúcej sa tme tunela. Do kabíny sa ihneď vovalil vietor a prach. Rozsvietila všetky svetlá a vyletela z kabíny. Pevne sa zapierala nohami o kamene. Rukou si zakrývala tvár, aby sa jej poletujúce čiastočky prachu nedostali na sliznicu.
„Galdin!“ zakričala cez rukáv. No žiadna odozva neprichádzala. Lasa po chvíli
vliezla späť do modulu. Sústredene sledovala akýkoľvek pohyb v slabom rozptyle žiary svetlometov. V studenej pästi zvierala hranatý kúsok plastu s kovovým plieškom. Identifikátor! Rozcuchané vlasy si zapla do chvosta a akousi handrou si poutierala špinavú tvár odrážajúcu sa v prítmí skla. Kartu zasunula do palubného počítača načo sa šetky kontrolky rozsvietili. Z príslušnej ponuky si náhodne vybrala dráhu letu. Rozhodnutie padlo na Atobos. Planétu s voľným obchodom. Na obrazovke sa okamžite zobrazili jej demografické podmienky. Bolo to jedno z mnohých miest, ktoré obmývali iba vody riek, kde fauna a flóra zaznamenávali vrchol rozkvetu. Najdôležitejšie bolo, vybrať si tú správnu planétu. Lasa potvrdila voľbu a vzdušné plavidlo sa s ľahkosťou odlepilo od zeme. Dievča vedelo, že už nemá význam hľadať niekoho, kto nechce byť videný, no aj tak to urobila. Loď sa naklonila dopredu, prudko vycúvala z tunelu a potom zmizla v znečistenej atmosfére.
***
Kedysi bola človeku ľudskosť prirodzená ako samotná jeho podstata. Rodil sa s ňou i umieral. Citlivosť bola akousi žulovou axiómou. Na rozdiel od iných živých bytostí, ohraničených malým osobným priestorom a skúpo vymeraným časom, človek vládol neohraničenou, bezbrehou citlivosťou, ktorá nebola jeho prekliatím, lež darom. Sloboda človeka predstavovala pochopenie vlastnej jedinečnosti. Bola kľúčom k zmysluplnému životu. Ale to už bolo veľmi dávno!
***
Galdin sa spokojne usmieval. Kráčal rozorvanou krajinou domov a cítil sa ako najbohatší človek vesmíru, keď odrazu vytušil za chrbtom pohyb a jeho sluch zachytil ťažko identifikovateľný, zato mimoriadne znepokojivý zvuk. Ten o chvíľu naplnil všetok vzduch okolo a o predzvesti smrti viac nemohol pochybovať. Nejaká neznáma sila mu zabránila otočiť sa a uzrieť svoj koniec. Bolesť trvala len veľmi krátko, kratšie ako myšlienka. Kedysi dávno niekde čítal, že pred smrťou sa človeku premietne celý jeho život. Nebola to pravda! Bojový ultrazvuk v mikrosekunde roztrhal jeho telo bez toho, aby sa čo i len zvíril prach pod nohami. Explózii predchádzalo veľavravné prikývnutie, znudené zahmkanie a apatické, súhlasné mávnutie ruky člena popravnej čaty Spoločnosti pre dnešný deň.
***
Lasa konečne po dlhom putovaní uvidela pod sebou pevnú pôdu Atobosu. Obratne zaparkovala. Zážitky, ktorými bola presiaknutá by jej asi sotva niekto uveril. V priebehu pár mesiacov radšej vymazala z mysle slová ako Lorak, Oko alebo Spoločnosť. Po pristátí si pobalila najnutnejšie a vydala sa do horúceho dňa. Zatiaľ ešte nevedela, že sa tu jej putovanie skončí. V tej chvíli sa domnievala, že to je len úsek na ceste k ešte väčšej osobnej slobode, akú si naivne vysnívala. Otáčala sa do kruhu a pohľadom blúdila nad mohutnou panorámou tropickej pustatiny, smerom na východ, kde sa rozprestierala šíra náhorná plošina Sareganzo a močariny rieky Rivare. Ľahký vánok jej prinášal iba vôňu kameňa a chumáčov ostrej trávy.
Po niekoľkých dňoch, keď sa jej z väčšej časti minuli základné potraviny, uvidela pred sebou brány prvého mesta. Rezkou chôdzou vošla do hraničného územia. No po pár metroch sa zarazila a nevládala sa pohnúť. Nad hlavou jej visela obrovská uvítacia ceduľa s jedným jediným nápisom.
Skvelo sa na ňom dôverne známe: „EVERGAS!“
Vilo Búr:
Krásna epická poviedka.
V úvode autorka pôsobivo vykreslí prostredie planéty Lorak a uvedie čitateľa do deja.
Po dobrom úvode však kvalita klesne a na pôvodnú úroveň sa zdvihne až v scénke hádanie čísel.
Myslím si, že ide o najlepšiu poviedku v tomto ročníku Opice, čo znamená, že s autorkou sa tu už asi viac nestretneme.
Dúfam, že sa naučí písať dialógy rovnako zaujímavo ako akčné scény a potom jej už v kariére nemôže nič zabrániť!
Miloš Ferko - Kuchajda:
s.2 – čo je to kartograf vyradených pracovníkov?
- kde sa robotníčka naučila hrať hazardné hry?
s.14 – Galdin je bezohľadný kruťas pre teba z jeho hľadiska ide o normálny postoj. Nestotožňuj postavu so sebou, ponechaj jej právo na vlastný život.
Poviedka sa skladá z dvoch v podstate samostatných častí s príliš voľným prepojením.
Atmosféra bludného pohybu odnikiaľ nikam sa mi síce páči, prirýchle prechody medzi jednotlivými situáciami však NEZÁMERNE odľahčujú tón natoľko, že namiesto tragiky cítiť grotesku.
Namiesto súvislého príbehu ponúkaš sled obrazov a načrtnutých situácií – ako by si sa spoliehala, že to za teba dotvoria postavy v akcii. Toto však nie je scenár, ale poviedka.
Napriek tomu oceňujem zmysel pre vytvorenie akcie vnútri jednotlivých epizód.
Michal Sedlár - Blaster:
Vítaná snaha o načrtnutie komplexného sveta budúcnosti. Množstvo zaujímavých nápadov, z ktorých by sa v budúcnosti dalo vyťažiť viac. Postavy konajú trochu kŕčovito, rovnako ako rozprávajú a umierajú, aj keď je jasné, že napísať úplne "uveriteľné" a prirodzené postavy je jedna z najzložitejších vecí a skutočné majstrovstvo. Príbeh je mierne prvoplánový a vykonštruovaný, bez diskusie ale najoriginálnejší a najčitateľnejší. Gratulujem.
VŠEOBECNÁ KRITIKA: Odhliadnuc od kvality námetov, všetky súťažné práce majú problémy so štylizáciou a gramatikou. V istých medziach je to, samozrejme, tolerovateľné, už aj vzhľadom k zameraniu súťaže na autorov-začiatočníkov, v niektorých prípadoch to už ale zachádza priďaleko. Porotca má pocit, že si text autor po sebe vôbec neprečítal a do súťaže poslal prvotvar. Tiež nezaškodí nechať poviedku "vychladnúť" a vrátiť sa k nej o niekoľko dní. Pomôže to nájsť a odstrániť množstvo chýb štylistického a občas aj logického charakteru. Dať prečíťať text aj niekomu inému tiež nie je na zahodenie, najlepšie ak ide o niekoho nestranného a sčítaného. A nebojte sa škrtať. Pomôže to dynamike, "hutnosti" textu aj jeho čitateľskej kvalite. Ak mi neveríte, spýtajte sa Saši Pavelkovej alebo Stephena Kinga :)
Tono Stiffel:
Najinteligentnejsia poviedka v súťaži. Dala sa čítať. Zaujímavá fabula, poetika, technické nápady, názvoslovie.
Nedostatky: košaté opisy, veľa slengu, čechizmov, občas nehodnoverné dialógy, málo vystvetlení.
Rasťo Šarišský - Asto:
Niektoré vety sú neprirodzene sformulované (napr. "Ich myslí sa zmocňovalo bezvedomie."), niektoré výrazy nevhodne použité (indikátor, zvierač). Kazí to výsledný dojem.
Škoda, pretože taká fantázia a rozprávačský talent sa dajú len závidieť. Našťastie sa štylistika dá vycibriť.