Erwin Sacramento otvoril oči. Okamžite ich však zavrel. S hrôzou zistil, že slnečné okuliare sú o pár centimetrov nižšie, než by mali byť. A to ho mohlo stáť zrak. Opatrne roztvoril viečka, ale po slnku nebolo ani stopy. Všade naokolo sa rozprestierala tmavá obloha, tvorená z miliónov malých čiastočiek. V momentálnom stave Erwinovi neprišlo čudné, prečo by nebo malo byť tvorené z miniatúrnych čiastočiek a nie z plynov, ale v tejto situácii by to nebolo zvláštne nikomu. A už vôbec nie Sacramentovi. To bola prvá vec, ktorú zaregistroval. Druhá, že mu do hlavy prúdi viac krvi ako je normálne a hlavne zdravé.
Podivuhodná obloha, podivuhodné more. Šíre, zelené, tmavé, nehybné more.
Zmätený Erwin si uvedomil, že leží na chrbte, čo by bolo celkom pohodlné, až na nohu, zvieranú káblom hrúbky malíčka. Kábel ležal napnutý pred natiahnutou končatinou a končil v kruhovom okne akejsi gigantickej konštrukcie. Márne sa pokúšal vstať, čo sa mu samozrejme nemohlo podariť, pretože nikdy nesledoval Správy z domova i zo sveta o 20:00 na kanále Asteroid. Keďže nikdy nesledoval Správy, nemal poňatia o udalostiach vo svete a nemohol patrične zareagovať na aktuálnu situáciu. Nič by na tom nezmenil ani fakt, ak by sa nachádzal pár milónov svetelných rokov od Slnečnej sústavy, povedzme rovno v susednej galaxii Veľká hmlovina Andromedy. Nie že by sa nenachádzal, ale o to tu teraz nejde. Ide o Správy z domova a zo sveta, ktoré v tomto príbehu zohrali dôležitú rolu.
Erwin sa ešte párkrát pomykal, ale keď zistil, že to k ničomu nevedie, nahmatal zbraň v púzdre a chcel rozstrieľať tučný kábel a dostať sa tak z nezávideniaškrtiacej situácie. Samozrejme si stále neuvedomoval, že svojím počínaním si môže narobiť viac škody ako úžitku. Alebo, že sa môže dostať z kaluže pod odkvap. Či trebárs, akoby hrach o stenu hádzal. Mohli by sme spomenúť aj ponaučenie ‚Ak nejde hora k Mohamedovi, ide Mohamed k hore‘, ale to so situáciou nesúvisí, podobne ako dve predošlé ľudové múdrosti.
Erwin teda vytasil svoj kanón (prosím čitateľov, ktorým pri tomto slovnom spojení vyrašia v mysli rôzne obscénne perverznosti, aby prestali čítať a vrátili sa k obľúbenej Červenej knižnici), silne pripomínajúci starodávnu pozemskú zbraň, ale v tomto prípade išlo o redesign brokovnice s upilovanou hlavňou. Pre tých, ktorí nerozumejú pojmu redesign, ide o nový návrh kontinuálne zachovávajúci kvality formy predchádzajúceho výrobku a reflektuje celú ich štruktúru vzhľadom na existencionálnu sebareflexiu užívateľa. V praxi to znamená asi toľko – ešte viac rozstrieľaných mŕtvol, rozpučených hláv, vyočených buliev a amputovaných končatín pre morbídne potešenie zákazníka.
Sacramento si ľavačkou nasadil slnečné okuliare. Stlačil spúšť a dvojmetrový kábel uprostred praskol. Strieľajúci si nemusel trápiť hlavu s nepresnou muškou, pretože moderné brokovnice s upilovanou hlavňou nestrieľali broky ako kedysi, ale jadrá vodíka čiže protóny, ktoré urýchlenou reakciou vytvárali jadrá hélia, pričom sa uvoľnili pozitróny a neutrína, spolu s gama žiarením. Moderné brokovnice s upilovanou hlavňou mali dokonca displej s nastaviteľným počtom protónov a to podľa toho, či ste chceli niekomu vyhodiť do povetria hlavu alebo iba malíček na nohe. V tomto prípade to bol kábel hrúbky malíčka, explodujúci nanosekundu predtým, než Erwin stlačil spúšť zbrane. To bola jedna z ďaľších výhod brokovníc s upilovanou hlavňou. Vystreleným protónom predchádzali vystrelené tachyónové častice, ktoré, ako je každému človeku 25. storočia známe, sú rýchlejšie než svetlo. Protóny sa po tachyónovej diaľnici pohybujú nadsvetelnou rýchlosťou, čo vysvetľovalo nadčasový problém predčasného vybuchovania hláv. Vývoj moderných zbraní dosiahol často takých vymožeností, že nepriateľ často strácal hlavu skôr, než ste stihli vôbec pomyslieť na to, že vám je proti srsti, ako ho Matka Príroda vyvrhla z delohy.
Hneď ako sa Erwin dostal zo zajatia kábla, začal sa sám od seba pohybovať smerom k oblohe. Zmätený Erwin si uvedomil, že nepadá k oblohe, ale k zemi a prípadne si môže pekne natĺcť, či niečo zlomiť. Nebol by však hrdina, ak by nemal aspoň za necht šťastia. Zem totižto nebola tvorená ílovitými horninami a minerálmi, ako sme sa to učili na hodinách prírodopisu, lež celkom nečakane kosťami ľudí, mimozemšťanov a veľmi hnusných bytostí z galaxie nazvanej Experiment 33, ktorých telesná konštrukcia pozostávala z 95% kostného materiálu. Tých ostávajúcich 5% netvorili svaly, či mozog, ako by ste sa nazdávali, ale sedmikrásky, tulipány a ruže, aj to len v dobe párenia. Kvôli týmto kvetom boli pre väčšinu ostatných intelektuálne založených bytostí odporné a hnusné, tým pádom sa im nepodarilo nadviazať žiadne mierové zmluvy, tým pádom vymreli skôr, než sa im na tele stačili vyvinúť narcisy. S kvetmi je neradno držať za jeden povraz, respektíve za jeden čapík a tyčinku.
Erwin mal z pekla šťastie, preletel spráchnivenými kľúčnymi kosťami a zastavil sa o bedrový kĺb mimozemšťana z planéty: „Som rád, že ťa vidím Hans.“ Pár sekúnd trvalo, než sa prebral z mrákot a vyšplhal z dvojmetrovej diery, ktorú vyhĺbil neúmyselným pádom. Ustato zastenal a zložil doráňané telo na nezvyčajný povrch. Nehybne ležal a snažil sa spracovať udalosti predchádzajúcich minút. Pred pár sekundami visel na kolmej stene svojej vesmírnej lode Morský koník, zachytený ľavou nohou o kábel, vychádzajúci z kruhového okna. Nebo pokladal za šíry oceán a zem za nebo.
„Panebože, čo sa len stalo?“ zaúpel chrapľavým hlasom a stenal pritom. Po tvári a po rukách mu stekala čierna krv. Čierne slnečné okuliare sa stratili kdesi v kosmickom bordeli, no našťastie slnečné lúče zatiaľ nehodlali útočiť na jeho chúlostivý zrak.
Pretrel si oči. Životodárna tekutina v tele začala znova rovnomerne prúdiť a konečne mohol hýbať ľavou nohou. Postavil sa, zakymácal v imaginárnom vetre, no udržal rovnováhu. Od kostného prachu a drene oprášil čierne sako, ktoré stopercentne kontrastovalo s pokožkou albína. Upravil si čiernu kravatu a bielu košelu zastrčil do čiernych nohavíc. Brokovnica s upilovanou hlavňou ležala pri hrudnom koši obrastenom sedmikráskami. Podišiel k nej a zastrčil ju do púzdra.
Divné miesto. Nespomínal si, že by sem mal na Morskom koníkovi namierené, ale pravdupovediac nespomínal si na nič z predošlých dní. Pozrel do kruhového okna, z ktorého pred chvíľou visel na kábli. Odrazu sa v ňom zjavila hlava, obrastenú žltým perím. Veľké oči sa prekvapene gúľali v očných jamkách a oranžový zobák si pípal hit rádia Regula 2.
„Kura, čo sa stalo?“ zareval Erwin až mu nadskočil ohryzok.
„Píp, neviem, píp, lodný počítač hlási, že sme vleteli do červej diery, píp,“ ozvalo sa z nanokomunikátora, zabudovaného v Erwinovom uchu. Vesmírna loď Morský koník sa vznášala dvadsať metrov nad kostnatou zemou. Samotný koráb akoby morskému živočíchovi z oka vypadol, vysoký šesťdesiatštyri metrov, široký dvadsať.
„Hej, Kura, dokážeš s ním pristáť na zem?“ skríkol. Hlas sa preniesol cez nanokomunikátor v zube a žltou postavičkou viditeľne myklo.
„Počúvaj, nemusíš tak ziapať, budem ťa počuť aj keď zašeptáš, okej?“ povedalo Kura so stopou znechutenia v hlase.
„Jasné, jasné,“ ukľudnil ho Erwin, „tak čo, dokážeš to?“
„No problema, keď sa dostanem do pilotnej kabíny znova sa ozvem, končím.“
Ozvala sa navolená melódia ukončenia rozhovoru. Tentokrát to bol úryvok skladby neoanarchistickej skupiny Les Voyeurs. Erwin sa uvoľnil a obzeral okolie. Kam len oko dopadlo, povrch planéty tvorili miliardy kostí, lebiek, kĺbov, skeletonov najrôznejších druhov. A pomedzi to všetko rástli...
„Hej, píp, Erwin, som na mostíku,“ ozvalo sa Kura.
„Fajn, ty malý operenec, klesni s loďou takých dvadsať metrov!“
Nastala pauza, prerývaná len chrupčaním kostí pod Sacramentovými nohami.
„Čo je?“ spýtal sa Erwin.
„Ále nič, len si nemôžem spomenúť, ako sa tá prekliata mašina ovláda,“ ozvalo sa v hlave.
„Kriste, na pekáč s tebou, musíš predsa zapnúť riadenie na pilotovanie, ten zelený displej!“
„Zelený displej tu je, ale opatrený cedulou „Zariadenie sa opravuje.“
„Dali sme ju tam snáď my?“
„Nie,“ povedalo Kura skrúšene.
„No tááák, dole s ňou.“
„Čo keď niečo poseriem?“
osť.“
„Erwin, musím ti niečo povedať.“
„Čo zas?“
„Vieš o tom, že teplota Pluta je približne –220 stupňov Celzia?“
„Do pekla, ako to súvisí s naším problémom?“
„No len som ti to chcelo povedať, ak by sme sa už nikdy nevideli, určite si to nevedel.“
„Pche?“ odfrkol si Erwin.
„Tak čo?“ Kura na to.
„Čo, čo?“
„No, vedel si to?“
„Čo?“
„Že Pluto má – 220 stupňov Celzia.“
„Panebože Kura, pristaň s loďou!“
„Nepristanem, kým mi nepovieš, že si to nevedel.“
„Do čerta, nevedel som to,“ skríkol Erwin.
„Tak vidíš, vedel som to.“
„Pristaň s tou posranou loďou!“ precedil Erwin medzi zuby na pokraji nervového zrútenia.
„Okej, končím.“
Ozval sa dialóg z Erwinovho obľúbeného filmu, potvrdzujúci ukončenie rozhovoru.
Dialóg znel: „Ach, Joe, čo ti to vyrastá z hrude?“
„Myslíš chlpy?“
„Nie, tú divnú vec.“
„Ale miláčik, to je predsa moja ruka.“
„Ruka?“
„Áno, tretia ruka, ho, ho, ho.“
Znelka skončila a Erwin čakal, až sa zapne pohon a loď zosadne na zem. Podľa všetkého bol v chode antigravitačný generátor a držal tak Morského koníka v ovzduší vzhľadom ku gravitácii planéty bez toho, aby sa zbytočne míňalo palivo. Antigravitačný generátor sám o sebe počas chodu bzučal sotva na hranici počuteľnosti. Erwin zbystril uši a zapojil aj nanokomunikátor, slúžiaci na zosilnenie sluchu v potrebných prípadoch. Počul ho, tiché pradenie generátora sa šírilo ovzduším. Odrazu však bzukot ustal. Loď sa chvíľu vznášala v ovzduší a potom začala padať asi tak, ako padajú stotonové lode.
„Aha,“ zhodnotil Sacramento situáciu bez známky vzrušenia a pozoroval Morského koníka zabárajúceho sa do pôdy bohatej na vápnik a bielkoviny. Vzduchom sa mihali rebrá, lebky, stavce, kĺby, zuby, proste všetko to, čo robí človeka človekom a mimozemšťana zlou zákernou sviňou. Vyzeralo to ako začiatok armagedonu, no ustalo tak rýchlo ako začalo.
Z hviezdoletu trčalo pár metrov.
Erwin zapol komunikátor stisknutím ušného lalôčka.
„Tak ako, Kura?“ spýtal sa nezúčastnene.
Odpoveďou mu bola kopa strašne neslušných slov, ktoré v intelektuálne založenej poviedke nemajú miesto.
„Kurva, Kura, dostaň sa odtiaľ a nezabudni mi zobrať slnečné okuliare.“
„Chvíľu to potrvá, než sa vymotám zo všetkých airbagov?“
„Hm, odkedy máme airbagy?“ spýtal sa Erwin.
„Neviem.“
„Vieš čo, radšej odtiaľ vypadni, neviem čo to je, ale airbagy určite nie.“
„Fakt?“
„Fakt, o chvíľu to začne byť svinsky zákerné.“
„Tak ja padám, končím.“
Ukončenie rozhovoru sa potvrdilo znelkou zábavnosúťažnej relácie Strč prst, skrz krk. Sacramento si na okamih zaspomínal na túto senzačnú reláciu, v ktorej sa súťažiaci najedli do popuku a vyhral ten, kto si vydržal pchať prsty do hrtana najdlhšie bez toho, aby pozvracal protihráčov
Staré dobré časy.
Na vrchole Morského koníka sa otvoril uzáver a vypotácalo sa z neho malé žlté stvorenie nie nepodobné kuraťu. Vysoké asi pol metra, veľké oči, oranžový zobák. Erwin začal vážne uvažovať o tom, že Kura je na obtiaž, ale na druhej strane s kým by hrával kanastu. Lodný počítač je hrozne ironický, nemohol strpieť ten podpichovčný tón, keď prehrával.
Kura podišlo k nemu, chochol na hlave sa mu zježil a krídlom uspôsobeným na chytanie predmetov, podávalo vyššej postave čierne okuliare. Erwin si ich bez slova nasadil a v tureckom sede sa uvelebil na zem. Kura ho nasledovalo a odhalilo rovné oranžové nohy s tromi opazúrenými prstami.
Nastala asi päťminútová pauza, kedy si Erwin obzeral konštrukciu okuliarov galakticky preslávenej značkovej firmy Solaris a Kura rozkopávalo lebky naokolo.
Ticho prerušil Erwin.
„Bodlo by pivo.“
„Minulo sa.“
„Do pekla.“
Nastala ďaľšia pauza a Erwin sa venoval svojej brokovnici s upilovanou hlavňou a zisťoval, koľko protónov sa dá vystreliť jediným stlačením spúšte.
Potom vstal a bez slova zamieril do kostnej púšte, preč od nefunkčného hviezdoletu. Mimozemské airbagy ovládli Morského koníka, boli v koncoch, bez nádeje na prežitie.
„Kam ideš, píp?“ ozvalo sa vzadu.
„Neviem.“
„Musím ti niečo povedať.“
„Tak spusť.“
„Titan je Saturnov najväčší satelit.“
„Do čerta, no a čo!“ vybafol Erwin.
„Trilión je miliarda miliárd.“
„Sklapni!“
„Olympus je najväčšia hora Marsu.“
„Zavri zobák!“
„Urán objavil William Herschel.“
„Hubúúú dŕŕŕž!!!“
„Ty to nechceš vedieť?“
„Nechcem.“
„Ale Erwin, ide mi len o tvoje verejné blaho, nechcem, aby si skončil v lacných zafajčených krčmách ako nevzdelaný obmedzenec.“
„Bože, hovoríš ako moja matka.“
„Erwin, ty žiadnu matku nemáš.“
„To sem nepleť.“
Sacramento sa rýchlym krokom strácal Kuraťu z dohľadu, avšak po pár sekundách svižného behu s ním urovnalo krok, pokiaľ sme schopní vôbec niečo také akceptovať.
„Erwin, mám pocit, že je to náš osud,“ ozvalo sa.
„Tvrdnúť na planéte kostí?“
„Presne.“
„Hm.“
„Čo si vravel?“
„Hm.“
„Aha.“
Nasledovala pauza, no Kura sa nenechalo odradiť.
„Osud si nevyberieš, a náš osud je cesta, po ktorej kráčame, ale potom by existencia nás dvoch bola popretím všemocného Vesmíru, popretím základnej otázky a odpovede.“
„Hovoríš ako nejaký prorok.“
„Ále, náhodou som videlo nahrávku s Nostradamom v Stredisku časových paradoxov.“
Kura a jeho poetická duša pokračovali ďalej na tému Človek ako súčasť Vesmíru.
„Cestujeme vesmírom už 23 rokov, navštívili sme nespočet tajomných miest, o akých sa nám ani nesnívalo, ale nikdy sa nám nepodarilo nájsť konečnú odpoveď, konečnú rovnicu.“
„Hm, nikdy,“ odpovedal zadumane pilot.“
„Tak prečo by to nemohlo byť práve teraz?“ zvolalo Kura s nadšením a zamávalo krídelkami, akoby chcelo vzlietnuť, čo samozrejme nebolo možné, pretože kurčatá lietať nevedia a už vôbec nie Kurčatá z planéty Brojler 4.
„Podľa mňa,“ pokračovalo, „v priebehu piatich minút narazíme na nevysvetliteľný úkaz, ktorý zmení naše životy.“
„Nemyslím,“ odpovedal Sacramento a hľadel pritom do zeme tým spôsobom, ktorým sa snažíte spoločníkovi povedať, že je to všetko na hovno a on sám za to stojí. Prešlo presne päť minút, no žiadny faktor neznámej, ktorý by im pekne vysvetlil, prečo sa trmácajú cez chrbtové stavce ako dvaja idioti, sa neobjavil. Nie, že by v to Erwin vkladal nádeje, to nie, ale pri šiestej minúte ostali obaja civieť pred seba s otvorenými ústami a otvoreným zobákom.
Pár desiatok metrov od nich sa k nebu týčil asi päťnasť metrový monolit, tak dva metre široký s bohato členeným povrchom, mierne prehnutý ako luk. Čierny povrch tvorili neznáme znaky a zeleno svetielkujúc, vytvárali u dobrodruhov príjemnú predvianočnú atmosféru, čo samozrejme bol nechcený a čisto subjektívny efekt, pretože ak by ste boli Xenončanom, nutne by vás prepadla depresívna nálada prázdnej pivovej fľaše.
„Čo to dopekla je?“ zhúkol Erwin.
„Konečná odpoveď, narazili sme na konečnú odpoveď,“ žaslo Kura. Kráčali naproti obrej skale, až operenec so strachom zastal. Erwin pochodoval vpred a neohliadal sa na potencionálne nebezpečenstvo. Kura začalo znepokojene pípať, než sa však z neartikulovaných zvukov vydrali ako tak zrozumiteľné vety, bolo neskoro. Sacramentova ruka skúmala magický monument centimeter po centimetri.
„Vydáva akési žiarenie,“ zamračil sa pilot.
Zeleno svietiace znaky získali na intenzite, až sa zdalo, že monolit exploduje. Erwin chcel ruku odtiahnuť, no neurobil tak, pretože gigant ju zvieral tajomnou a neopísateľnou silou. Pre predstavu vložte ruku do domáceho stázového poľa a uvidíte, že s ňou nehnete ani o milimeter. Ak by sa náhodou tento článok dostal do rúk ľuďom z 21. storočia, nech vložia ruku do zveráka v garáži a pritiahnu na doraz. Ubezpečujem, výsledný efekt zaujme.
Erwin začal mykať s rukou, no k ničomu to neviedlo. Takmer znova stratil nádej, keď mu končatinou prebehla vlna energie, dostala sa do celého tela a aplikovala rozumovú kapacitu človeka, čo bol asi najjednoduchší úkon za jej dlhodobú existenciu.
Sacramentovo telo sa skrútilo v bolestnej agónii a zrútilo sa vyčerpane na zem. Práve táto pasáž príbehu vyvracia fámy a domnienky mierumilovných čitateľov, ktorí si až doteraz mysleli, že mimozemšťania, budujúci podobné zariadenia po celom vesmíre a vynakladajúci nezmerné úsilie v ich bezchybný chod, budú klásť dôraz na niečo také ako bezbolestné skenovanie ľudského organizmu. Mimozemšťania na také veci zvysoka kašlú a je im jedno, či vám pri prehliadaní mysle nepraskne cievka, alebo o pár rokov neschytáte mozgový nádor. Slabšie osoby môžu dostať srdcovú príhodu, ale je to vyslovene ich problém. Na monolite sú predsa napísané všetky upozornenia, tak napríklad: „Prosíme všetkých, ktorí vážia viac ako stopäťdesiat kilogramov a posledné dva roky nenavštívili inú reštauráciu ako McDonald, aby nepristupovali k tajomnému monolitu v záujme vlastného bezpečia.“
Ďalšie upozornenie znelo: „Ak fajčíte cigarety bez filtru, prosíme nedotýkajte sa monolitu. Ak s filtrom, dotyk povolený.“
Všetky upozornenia boli samozrejme písané v reči mimozemskej, takže ak človek nevedel tento prastarý jazyk dávno vyhynutého národa planéty vzdialenej štyri milióny svetelných rokov od Zeme, bol to čiste hypoteticky len jeho problém, pretože neznalosť neospravedlňuje. Ak by ste čírou náhodou ovládali tento prastarý jazyk, mohli ste sa na monolite dočítať kopu zaujímavých vecí. Tak napríklad, že tri a pol svetelnej minúty odtiaľto je výpredaj lacných kožených búnd z dovozu (rozumej z cudzej galaxie), či napríklad, kde zohnať najlepší tabak, alebo nejakú solídnu krčmu, vhodnú na to, aby vás manželky už nikdy nechceli vo svojej posteli.
Tajomné svietiace znaky boli reklamnými pútačmi, i keď niektoré z nich za tých pár miliónov rokov stratili na aktuálnosti. Dá sa povedať, že jedinou aktuálnou informáciou bol vyhľadávací server lacných barov a pretože v dnešnej dobe je život poriadna sviňa, prosperovala táto reklama najviac. Toľko k tomu, že i mimozemšťania rozumeli trhovej ekonomike a neboli to len zadubení svalnatí mutanti po zuby ozbrojení hypersonickolaserovými kanónovrhačmi anihilačných polí. Teda nie že by neboli, ale o to tu teraz nejde. Pozerali Správy z domova i zo sveta a rozumeli trhovej ekonomike viac než Erwin Sacramento zvíjajúci sa na zemi.
„Ach, dočerta, to bola sila,“ zaúpel a liezol štvornožky ku Kuraťu.
„Si v poriadku?“ ozvalo sa šokovane.
„V pohode, operenec.“
Monolit za nimi začal vydávať tajomné zvuky, i keď to bol len efekt pre šokovanie a ohúrenie zákazníka. Mimozemšťania zmiešali zvuky splachovania záchoda, zvracajúcej veveričky, rodiacej ženy a pretože boli velmi, ale velmi obscénni, pridali aj pohlavný akt artiliánskej chobotnice a tellusiánskeho bujaka. Výsledný efekt bol príšerný, ale išlo im predsa o ohúrenie zákazníka a nie o umelecký zážitok. A to splnili na sto percent.
Kura s Erwinom vyjavene zízali na obra z neznámej hmoty a odrazu k nim prehovoril hrubý hlas.
„Erwin Sacramento z ľudského rodu, poctil si svojou návštevou Večné Poznanie?“
„Ó, Večné Poznanie,“ začal Erwin veľkolepo.
„Pozri ja nie som Večné Poznanie, tak sa volá táto planéta, ja som Bob.“
„Aha, ehm, tak teda, Bob,“ zopakoval pilot, „chcem poznať odpoveď na základnú otázku.“
„Ale to je veľmi jednoduché, túto otázku som už zodpovedal mnohým ako si ty.“
„Hm, naozaj?“ začudoval sa pozemšťan.
„Iste, lepší bar ako Modrá ustrica nenájdeš v celom vesmíre.“
Erwinova biela tvár na okamžik potemnela.
„Ach, bože , chcel som vedieť odpoveď na základnú otázku, zmysel našej existencie, vesmírnu všerovnicu, alfu a omegu.“
„Ehm, aha, tak to je tiež úplne jednoduché...“
To boli posledné slová Boba monolita. Zhasol ako vianočný stromček, ktorému došli protónové sviečky. Povrch sčernal, akoby ho niekto polial atramentom, všetky reklamné pútače zmizli. Na okolitú krajinu padol tieň a ponuré zelené nebo ešte viac stmavlo.
Zafúkal chladný vietor a hral sa s pilotovými čiernymi vlasmi. Kura píplo.
Za mŕtvym obrom sa čosi pohlo.
Erwin zbystril zrak.
„Je tam niekto?“ zvolal.
„Píp, mám strach, píp.“
Spoza monštróznej čiernej siluety vystúpila postava s bielymi vlasmi a bradou, stredne vysoká, v ošúchaných rifliach a vyťahanej zelenohnedej košeli, voľne plandajúcej vo vetre. Tvári dominovali hrubé okuliare.
„Vy, vy ste Boh?“ vyhŕklo z Erwina.
„Nó, éé, ani nie, teda nie v tom zmysle, ako to chápeš ty,“ povedal vyhýbavo človek.
„Kto teda ste?“
„Som Spisovateľ.“
„Prosím?!“
„Chcel si vidieť svojho Stvoriteľa, tak ma tu máš.“
„Čože?“
„Si výplodom mojej mysle.“
Nasledovalo tak trochu ubíjajúce ticho.
„Ty, Kura a celý Vesmír sa odohráva na stránkach mojich kníh.
Erwin preglgol slinu a cítil sa horšie ako v zlom sne, Kura v mrákotách načúvalo a pre istotu si začalo nôtiť obľúbenú pesničku rádia Regula 2, aby udržalo krok s realitou, ktorá obom priateľom začala unikať medzi prstami.
„Si obyčajná románová postava a ja som obyčajný brakový spisovateľ. Píšem romány, v ktorých vystupuješ ako hlavný hrdina. Bohužiaľ neboli príliš úspešné a tak mi stopli sériu.“
Erwin hľadel na chlapíka v košeli ako bernardýn na kus telacieho. Spisovateľ hovoril ďalej.
„Neviem, akým spôsobom sa ti podarilo ma sem dostať, ale vedz, že posledný diel série musí byť niečo extra.“
„Extra?“ zopakoval sucho albín.
„Iste, preto som uznal za vhodné, že ak hrdinovia dramaticky zomrú, zvýši sa aspoň predajnosť posledného titulu a možno nejaký kritik napíše o mojich knihách konečne kladnú recenziu. No, čo ty na to?“
„Na čo?“ Erwin stále nič nechápal.
„Že ťa nechám umrieť.“
„Umrieť? Mňa?“
„Aj Kura.“
„Čo, píp?“
„Iste, čitatelia majú radi obetujúcich sa hrdinov, možno predajnosť vzrastie a opäť dostanem zelenú.“
Až teraz si Sacramento všimol, že Spisovateľ drží za chrbtom čierny kufrík. Položil ho na zem, do zmesi kostných úlomkov a kľakol si. Odklopil vrchnú časť, čím odkryl displej a klávesnicu. Začal po nej tancovať prstami a pískal si pritom akúsi melódiu.
„Hej, čo to robíte?“ zrúkol Erwin.
„No, práve vymýšľam, ako zomrie tvoj priateľ Kura.“
„Čože, píp?“ zapišťal slabý hlások.
Spisovateľ obrátil hlavu k operencovi, úsmev mu hral na perách.
„To nemôžete!“ zvolal albín, ale stále neveril tomu, čo sa dialo pred jeho očami. Absurdita mu silne nakopla žalúdok a zdravý úsudok sa stal zelenočiernou hmlou, prevaľujúcou sa odrazu v ovzduší. Spisovateľ klopkal prstíkmi po klávesnici ďalej a dotváral tak imaginárny svet do detailov.
Erwinova myseľ nebola schopná prijať skutočnosť existencie ako románovej postavy, bol predsa živá bytosť, i keď s trocha zamotanejšou históriou, než je u ľudí zvykom, ale žil, dýchal, uvedomoval si svoje bytie. Erwinova myseľ potrebovala dôkaz. Na rozdiel od neho, Kura verilo výmyslom viac.
„Erwie, Erwie, sprav niečo, ja nechcem zomrieť, píp!“
Pilot sa pozrel na Kura. Absolútne šialená situácia. Autor písal ďalej, nevšímajúc si nárek žltej postavičky. Kosti zachrapčali, keď Kura bežalo k Erwinovým nohám. Potiahlo ho za čierne plátené nohavice a nariekalo: „Urob niečo, chce ma zabiť, Erwie, prosím, urob niečo!“
Spisovateľova zhrbená postava sa strácala v hustých chuchvalcoch hmly.
„Erwin, máš predsa zbraň, píp.“
Pilot pozrel na brokovnicu s upilovanou hlavňou s navoleným počtom protónov 10 523. Pripadal si ako v spomalenom filme.
Autor ťukol víťazoslávne malíčkom na jednu z kláves, pričom hmkaná melódia prerástla v hlasný popevok.
Sacramento sa dotkol rukoväte brokovnice s upilovanou hlavňou a vytiahol zbraň z púzdra.
„Erwin,“ ozval sa tichý hlások pri jeho nohách. Pohľad mu skĺzol zo Spisovateľa na Kura. Zvíjalo sa v bolestiach medzi kosťami, pípalo a z úst sa mu valila červená hustá tekutina. Umieralo.
„Ty zasraný hajzel!“ skríkol Sacramento a namieril hlaveň protónometu na Spisovateľa, no ten stihol k textu čosi pripísať. Zbraň explodovala pilotovi v ruke a pravačka sa vyparila v oslňujúcej žiari do éteru.
Erwin zreval, padol ako podťatý strom a takmer sa napichol na ostré kostné úlomky. Zvírený prach sa pomaly predieral hmlou, usadzoval na zemi a na zakrvácanom albínovom saku. Z úst mu vyvierala čierna krv a v hrtane bublotala ako horská bystrina.
„Áno, áno, áno, toto bude veľmi dramatické,“ pobrumkával si Spisovateľ popod fúzy, všimnúc si stenajúceho Sacramenta. „Pozri, chápem, asi sa ti to zdá dosť prehnané, ale si len románová postava, mohol by som sem napísať, aby ťa tá ruka nebolela, ale vieš, nebolo by to autentické. Keď niekto príde o polovicu ruky, bolieť to jednoducho musí,“ vysvetľoval Autor, ktorý bol nad vecou. Pilot sa začal so zaťatými zubami plaziť smerom k bradatému chlapíkovi. A riadky pribúdali.
Spoza Erwinovho chrbta sa ozval strašný rev.
„Som génius,“ riekol Stvoriteľ.
Románový hrdina sa prevrátil na chrbát a v koloidnej hmle uvidel slabé kontúry strašne zlej obludy, zjavne výtvor šialeného chlapíka za ním. Trojmetrová ohava sa priblížila pár skokmi na dlhých nohách, zdrapila ohromnou labou opatrenou tridsaťcentimetrožiletkovými pazúrmi Erwina za nohu a hodila ho o stemnelý monolit. Sacramento dopadol sťažka na zem, vedľa usmiateho Spisovateľa, lýtko rozsekané na kašu. Bradatý chlapík bol rád, že mu dnes ide práca od ruky. Mal rád svoj džob, bol v ňom dobrý, i keď mu stopli sériu, vynaloží však všetky sily, aby si u čitateľov získal patričný ohlas. Pre spisovateľa nie je nič horšie ako nespokojný čitateľ, či kritik. Dával do toho celé srdce i dušu.
Erwin ležal pri Bobovi a nemohol hýbať pravou rukou a ľavou nohou. Teda, nie že by mu z nich niečo ostalo, ale pokúsiť sa o to mohol, i keď tým len vyvolal ďaľší sled nepríjemných pocitov, ktoré mu pripomenuli, že všetko ide zase k čertu a on s tým nemôže nič robiť. Erwin sa pozrel na približujúce monštrum a všimol si, že je to zadubený svalnatý mutant s hypersonickolaserovými kanónovrhačmi anihilačných polí, potomok prastarého národa majúceho na svedomí túto veľmi depresívnu a pesimisticky naladenú planétu. Táto informácia bola síce Erwinovi na nič, no ak by incident nejakým zázrakom prežil, mohol skočiť do baru Bar, zaplatiť rundu a porozprávať chlapom o tom, ako nakopal do zadku rozbesneného mutantného kripla, ktorý degeneroval krížením rodinných príslušníkov.
V súčasnom momente sa k bezmocnému Erwinovi blížil degenerovaný mutantný kripel, ktorý na vlastnej koži pocítil, že incest sa nevypláca. Ostávali iba tri metre a zo Sacramenta sa mohla stať potrava pre hladného mozgokrvochlípača.
Teraz zhodnotíme absolútne bezvýchodiskovú situáciu hrdinského pilota Erwina Sacramenta pre zvýšenie napätia. Nemôže sa hýbať. Fajn, ešte vždy by mal mať zbraň. Aha, skoro sme zabudli, že explodovala s jeho pravačkou. Je tu šialený mutant. To nevyzerá dobre. Ďalej tu máme drsného Spisovateľa, nezastaviaceho sa ani pred čistkou hlavných hrdinov. Mení realitu pomocou Laptopu. Hm, naozaj veľmi hrozné. Nastal moment úvahy autora o tom, či je schopný dostať svojho hrdinu z nastaveného problému, ktorý ako sa zdá, mu pomaly prerastá cez hlavu. Odpoveď znie nie, pretože autorom je Spisovateľ, snažiaci sa hlavného hrdinu zabiť a nie zachrániť. Bohužiaľ ani on nerátal s Faktorom neznámej, ktorým bola rasa mimozemšťanov s telesnou konštrukciou tvorenou 95% kostného materiálu a 5% okrasných kvetín. Práve okrasné kvetiny, vlastne drobné sedmikrásky zohrali v tomto príbehu kľúčovú rolu. Mutant blížiaci sa k Erwinovi o ne zakopol, zletel na zem a pri páde sa napichol na kostné výčnelky svojej babičky.
Erwin sa nechápavo pozrel na umierajúceho zabijáckeho mäsotrhača a ďakoval Faktoru neznámej za ušetrený život. Prevalil sa na bok a zbadal užasnutého Spisovateľa, neveriacky klipkajúceho viečkami.
„Prekliate semikrásky!“ precedil medzi zuby, obrátil sa späť k Laptopu a začal opisovať inú nekonečne hnusnú príšeru. Asi desať metrov od bezvládne ležiaceho Sacramenta hmla zhustla explóziou kostných úlomkov, vyletujúcich v prachu a špine do vzduchu. Z útrob zeme na povrch liezol nový chorý výplod psychopatického Spisovateľa, ale keď vezmeme v úvahu, že si robil len svoju prácu, bol vlastne normálny. Aj spisovatelia musia z niečoho žiť.
Ďalej si popískaval melódiu znelky akejsi relácie a dotváral obludu do najmenších detailov. Erwin trpel bolesťami po celom tele a mal prekliatu chuť na pivo. Autor si začal melódiu pohmkávať a Sacramento si uvedomil, že ju odniekiaľ pozná a že ju vôbec nemá rád.
Správy, napadlo mu odrazu, bola to znelka Správ z domova i zo sveta. Neznášal ju. Len čo ju počul, preladil na iný kanál. Bola to ešte horšia vec ako desaťposchodové monštrum z ktorého odpadával sliz, zapáchalo ako hnijúce vajcia, miesto rúk malo odporné chápadlá podobné zle uvareným špagetám a čírou náhodou si vykračovalo k nemu.
Tie Správy z domova a zo sveta ho ale fakt nasrali. Fakt totálne nasrali. Zozbieral energiu doráňaného tela, prevalil sa na brucho a doplazil sa k mŕtvemu degenerovanému mutantovi, ktorý mal v púzdre zasunutý hypersonickolaserový kanónovrhač anihilačných polí. Vytiahol ho a namieril na monštrum ryčiace v tmavozelenej hmle. Potom si to uvedomil. Mohol strieľať donekonečna a do čohokoľvek, až kým by sa neminula munícia. A to by bola chyba. Do uší mu prenikala otrasná melódia, ozývajúca sa každý večer na kanáli Asteroid. So zavrčaním namieril na Spisovateľovu hlavu. Ten spozornel a obrátil sa.
„Do pekla s tebou!“ zareval a prsty začali vytvárať ďaľšiu vetu. Než však stihol napísať slovné spojenie: „Erwin implodoval,“ lebku mu zovrelo anihilačné pole. Trvalo pikosekundu, než sa autorova hlava rozletela v širokých špirálach po okolí. Telo sa zložilo vedľa prenosného počítača a rozpadalo sa v dôsledku použitia anihilačného poľa. Posledné slová, ktoré stihol relatívny maniak napísať sa skveli na obrazovke. Text znel: „Príšera z kvadrantu gama sa blížila nezadržateľným tempom, rozhodnutá roztrhať pilota na franforce. Veľmi dobre si pamätala, ako Sacramento vyvraždil jej rasu. Jedno z chápadiel sa omotalo albínovi okolo krku a začalo ho dusiť.“ Koniec textu. Na obrazovku padol tieň a biely ukazovák zbesilo stláčal klávesu Zmazať. Ihneď ako odstránil posledný odstavec, zovretie chápadla povolilo a vysilený Erwin s dvoma amputovanými končatinami padol medzi Laptop a dohnívajúce telo Spisovateľa.
Sťažka oddychoval. Príšera sa strácala tak, ako sa stratil posledný odstavec textu, ručala, chcela pomstiť svojich druhov. Zanikala v zbesilom reve, až sa zmenšila na veľkosť atómu. Nakoniec zmizol i ten.
Erwin takmer zomrel. Takmer. Nemal ruku, nemal nohu, pár kostí v tele mal polámaných, dokonca znova stratil slnečné okuliare, ale v hmle ich nemohol nájsť, Kura bolo mŕtve, loď nefunkčná a on ležal na planéte, plnej mŕtvych rás a pesimistických výhliadok do budúcnosti. Nemal nádej na prežitie.
Mal však prenosný počítač a s ním novú budúcnosť.
Zuska Minichová: Píš stručnejšie, vysaď zbytočné vysvetľovanie. Boh-spisovateľ nie je príliš originálna myšlienka
Mischo: Celkom zábavné, ale diery v logike a obsahovej súdržnosti textu spôsobujú priveľký prievan, ktorý poľahky odfúkne spomienky na poviedku. Záver trochu neférovo účelový, predošlý text priam kričal po niečom šialenejšom.
Dáša Mehešová: Keď sa niekto snaží byť nasilu vtipným, väčšinou mu rýchlo začnú chýbať myšlienky. Táto poviedka je toho veselo-smutným príkladom. Systém impulz – akcia, nad ktorou treba „hahaha“ okomentovať je dôvody dostatočne slangovým slovníkom je hodna žiaka základnej školy, teda ak autor spadá do vekovej kategórie – 14, má môj obdiv. A má aj nárok na odpustenie štylistických a jazykových chýb ako sú „existencionálny, filtru, nevedel jazyk, upilovanou = existenciálny, filtra, neovládal jazyk, odpílenou“. Inak mi je ľúto, že potrebuje inteligenciu textu zvyšovať cudzími slovami a nespustil si po napísaní textu aspoň kontrolu pravopisu, ktorú ponúka každá aplikácia programu Microsoft Word. Vyhol by sa mnohým zbytočným chybám. A ešte odporúčam dať si pozor, aby sa v jednom odstavci ani dvakrát neopakovali rovnaké slovesá, prídavné a podstatné mená – na to slúži synonymický a výkladový slovník. Po tretej „modernej brokovnici s upilovanou hlavňou“ som si skoro odpílila hlavu. Inak je to pekne zalomené, veľké písmo, ktoré sa dobre číta a krátke riadky, ktoré šetria môj zrak, ďakujem.
Tono: Príliš preexponovaný pokus o ironickú satiru, ktorý miestami skĺzava do naivity, či hlúposti. Ak autor zamýšľa pokračovať v tomto druhu tvorby, odporúčam pozrieť satirickú kultovku LEXX, alebo Červený trpaslík
Glip: Pekné nápady a pointa, dosť nevyrovnaný štýl. Skús navštíviť workshop a nechaj si poradiť, kde robíš chyby. Prípadného Hromvlada ber s rezervou. Btw. Prečo práve Ervin Sacramento?
Miloš Ferko - Kuchajda: Máš talent, ale mrháš ním na slovnú ekvilibristiku. Srandičky sem, srandičky tam – no utopil si príbeh a otupil pozornosť čitateľa v nadmerne rozsiahlych humoristických skečoch, vhodných skôr do apropo.
Oceňujem vtipnosť.