Ulica bola tmavá. Dážďová voda ako čierny atrament stekala po holých múroch a vpíjala sa do tehlových trosiek na chodníku. A ticho. Ukrutánsky ťažké ticho, až z neho bolelo v ušiach. Nevnímal ho. Ten mĺkvy chaos naokolo sa naučil ignorovať už dávno. Pomaly kráčal po vlhkej, výmoľmi zbrázdenej hradskej a zo všetkých síl sa snažil rozoznávať temné kontúry predmetov rozhádzaných okolo, naučeným pohybom obchádzal vraky áut pokrivených ako použité plechovky a jeho ťažký čierny kabát sa chvíľami zachytával na trsoch drôtov trčiacich zo zeme. Nemal rád toto miesto. Vo chvíľach, keď musel splniť ďalšie poslanie v tejto štvrti by bol radšej býval hocikde inde. Premýšľal. Je predsa toľko krajších miest. To, že sú ľudia smrteľní, ho nezaujímalo. Vlastne sa nad tým nikdy ani len nepozastavil. Ľudská smrteľnosť bola pre neho taká prirodzená ako existencia chorôb pre lekára. Ak by ľudia nemohli zomrieť, bol by bez práce. Nevedel si to predstaviť. Ulicou sa prehnal vietor, ozval sa kovový škripot hojdajúcich sa vrakov a cípy jeho kabáta začali viať ako veľká temná zástava. Prišiel na križovatku. Zastal v jej strede a tak ako vždy sa rozhliadol na všetky štyri strany. Chápal, prečo to miesto volali Zúfalstvo. Obloha nad ním bola ťažká ako olovená doska a múry po oboch stranách štyroch ulíc, ktoré sa tu spájali, vyzerali ako by ju chceli podoprieť. Boli holé, vysoké a smutné. Otočil sa vpravo a pustil sa po rozbahnenej ceste, ktorú len miestami rušili osamelé, napoly rozpadnuté ostrovčeky z mačacích hláv. Zabáral sa do bahna až po členky a jeho šľapaje sa za ním okamžite zalievali vodou rovnako špinavou ako bahno samo. Každý raz si hovoril, že je to naposledy. Ešte toto a bude koniec. A potom odíde niekam, kde bude slobodný. Pohybom ruky zahnal tie kacírske myšlienky. Ak nezostane verný on, tak kto teda? Ulica sa zdala byť nekonečná.
***
Tú temnú postavu pod sebou pozoroval už dlho. Vždy ho zaujímalo, čo donúti človeka ako tento muž, aby šiel sám uprostred noci krížom ulicami Zúfalstva. Zaujímalo ho to, ale nikdy sa to nedozvedel, jeho obete zomierali skôr ako mu to niektorá z nich stihla povedať. Bol preto na seba hrdý, aj keď otázka, ktorá ho najviac zaujímala, zostávala stále nezodpovedaná. Prikrčene sa pohyboval po streche budovy, ktorá lemovala pravú stranu ulice a v zuboch držal starý mäsiarsky nôž s vyštrbenou čepeľou. Dnes si svoju obeť vychutná zblízka, už sa rozhodol. Posledných troch ľudí, ktorí sem omylom, alebo z vlastnej hlúposti zablúdili, dostal kušou. Ťažký kovový hrot vojenského šípu sa im zozadu zavŕtal do krku a znovu vyliezol pod bradou. Bolo to tiché a účinné. Overené časom. Dnes to chce urobiť inak. Chce zblízka počuť šuchot krokov a potom to tlmené žuchnutie umierajúceho tela na mokrú zem. A znova cítiť vôňu čerstvej krvi. Pri tej predstave sa mierne zachvel a nozdry sa mu rozšírili. Ešte stále si to dokázal predstaviť, ale jeho spomienky bledli ako farby na slnku. Chcel ich znova oživiť. Nie, musel ich oživiť! Za každú cenu! Ak za sebou človek nič nezanechá, má pocit akoby žil prázdny život, bez cieľa. A jeho predsa nie je prázdny. Toľko už toho dokázal. Toľko životov, toľko obetí. A dnes pribudne ďalšia. Cítil to.
***
Bez prestávky kráčal ďalej. Vlhká hlina už ustúpila a ulica bola celá zložená z čiernych čadičových kociek usporiadaných do symetrických oblúkov. Museli ju postaviť veľmi dávno. Žil ešte vôbec niekto z tých, ktorí tu tieto kamene kus po kuse poskladali, aby sa ostatní ľudia mohli dostať tam, kam chceli? Pochyboval o tom. Ľudský život predsa nie je taký dlhý, ale možno práve preto je tá ulica taká zvláštna. Niekto ju takú postavil preto, aby si ľudia na neho spomenuli aj roky po jeho smrti. Kameň predsa vydrží viac ako telo. Uškrnul sa. Aj keď sa bude snažiť sebeviac, tomuto nikdy neporozumie. Odrazu zvážnel. Prečo mu dnes vlastne chodia po rozume takéto myšlienky? Obyčajne sa takými vecami nezaoberal, ale odpoveď inštinktívne cítil. Je to kvôli dnešnej úlohe. Určite. Znovu sa pomaly pohol vpred. Kráčal niekoľko minút, rozvážne prešľapoval z nohy na nohu a stekajúca voda naďalej šepotala svoju clivú pieseň. Náhle zastal. Nekonečnosť ulice zostala rovnaká, on však vedel, že je na mieste. Na streche za jeho chrbtom sa pohol tichý tieň.
***
Prikrčil sa. Chvíľku ešte sledoval nehybnú siluetu pod sebou a potom pomaly, bez najmenšieho šramotu zošplhal na ulicu. Neznámy návštevník stál ani nie dvadsať metrov ďaleko. Bol mu stále otočený chrbtom, vietor namáhavo nadúval jeho dlhý kabát a pískal v dutinách hrdzavých vrakov. Urobil pár tichých krokov. V tej chvíli sa cudzinec otočil.
Pár metrov pred sebou zbadal prikrčeného zarasteného chlapíka. Otrhané, premočené šaty, na nohách lezecké kožené mokasíny a v pravej ruke veľký hrdzavý nôž. V duchu sa pousmial. Tak toto je on. Predstavoval si ho inak. Jeho rukou už iste zahynulo veľa ľudí, tá stará neohrabaná zbraň ho však nevedno prečo napĺňala veselosťou. Ani toto nebude spôsob ako ho niekto odprevadí zo sveta. Niekoľko sekúnd sa na seba mlčky dívali.
Zarazil sa. Temná silueta sa pred ním týčila vzpriamene ako socha. Do tváre jej nevidel, tma naokolo bola priveľká a mužov klobúk narazený do čela to všetko ešte zhoršoval. Skúmavo si svoju obeť prezrel. Vie tento tajomný cudzinec, že nastala jeho posledná hodina? Áno, musí to cítiť, vôňa smrti naokolo bola ohromná, ešte nikdy niečo podobné nezažil. Protiútoku sa nebál. Poznal svoje kvality. Skôr, ako by muž dokázal vytiahnuť pištoľ, mal by v srdci čepeľ jeho noža. Celú. Skusmo sa pohúpal v kolenách a sekundy sa vliekli ako večnosť. Potom zaútočil.
Lovec sa vymrštil dopredu, nôž pripravený bodnúť. Videl jeho beh ako v spomalenom filme, políčko po políčku. Vzdialenosť medzi nimi sa zmenšovala, on sa však nehýbal, vedel ako sa to všetko skončí. Smrteľníci nemohli meniť budúcnosť, ktorú tvoril on, to spoznal už dávno. Lovec sa priblížil ešte viac, čepeľ zbrane sa už dotýkala rukávu jeho kabáta a on začul tlkot ľudského srdca. V tej chvíli sa jeho pery pohli. Tiché slová, staršie ako galaxia, sa rozptýlili do tmy a čas sa zastavil. Kvapky dažďa zostali nehybne visieť vo vzduchu, vŕzgajúce vraky sa odrazu odmlčali a z lovca sa stala iba bezhybná figurína s planúcim pohľadom. Pomaly ho obišiel. Znova to musí spraviť. Koľkýkrát už? Nevedel. Vlastne to nikdy nerátal, nebolo to podstatné. Stiahol si z ruky rukavicu a kriedovo bielu dlaň obrátil smerom k svojej obeti. Ten kontrast jeho rúk s temnotou sveta, v ktorej sa väčšinou pohyboval, ho fascinoval aj desil zároveň. Otriasol sa. Jeho čas sa krátil a bude sa musieť čoskoro vrátiť. Z pľúc sa mu vydralo temné zahučanie. Spojil dohromady ukazovák a prostredník a jemne sa nimi dotkol lovcovej hlavy. Potom sa otočil a vydal sa na spiatočnú cestu. Kráčal čoraz rýchlejšie a už sa neunúval obchádzať trosky ľudskej civilizácie rozhádzané vôkol. Prechádzal skrz ne a v momente, keď sa rozplynul ako obláčik dymu sa čas znova pohol vpred. Mokrou ulicou sa ešte chvíľu vznášala aróma kadidla a ten nezameniteľný pach smrti. A kvapky dažďa potichu bubnovali na mŕtve lovcovo telo.
Mischo: Priveľa otázok: Kto zabil koho a prečo? Prečo je Zem taká pochmúrna a prečo po smrti lovca cítiš vo vzduchu kadidlo? Je to krížovka bez pomôcok, alebo poviedka s latentnou pointou? Výmena postáv po každom odstavci mätie, v poslednom odstavci nie je spočiatku jasné, kto beží a kto stojí.
Dáša Mehešová: Do zúfalstva ma zo začiatku privádzali nesúrodé myšlienky v prvom odstavci, kde hlavná postava reflektuje na vlastné nedopovedané pocity a spomienky. Poviedka má ale peknú postkatastrofickú a clivú atmosféru, ktorú dopĺňa zaujímavý dejový prvok. Stretnutie dvoch osobností z rôznych dimenzií, kde silnejšia vďaka posunu v realite dokáže zničiť slabšiu bez toho, aby to postrehla. Tento „fázovaný“ efekt sa v SF používa veľmi krátko a autor by z neho mohol v budúcnosti vyťažiť viac.
Ego: Za dažďa obvykle býva mokro, nie vlhko. A určite nie ticho. Prečo sa smrť tak namáhavo blíži k lovcovi?
Glip: Rozvláčne opisy na úkor dynamiky deja, nelogická pointa. Kto bol vlastne Lovec? Prečo vlastne zomrel?
Miloš Ferko – Kuchajda: Kultivovane napísané, pôsobivá atmosféra. Chýba mi dôraznejšia pointa. Škoda.